V kláštoroch prežívali PEKLO na zemi! Bolestivé spovede mníšok šokujú: Od vymývania mozgu po..

Príbehy žien, ktoré sa rozhodli opustiť život v kláštore odhaľujú to aké to tam v skutočnosti je. Veľa žien, ktoré vstúpili do kláštora boli ešte deti a namiesto lepšieho života zažili vymývanie mozgu. Niektoré svedectvá sú naozaj desivé. Jedna žena tvrdila, že mala iba 15 rokov keď bola zneužitá starším kňazom. Ďalšia sa psychicky zrútila a rozhodla sa začať držať hladovku len preto, že chcela získať pomoc.

Doteraz neexistuje žiadna štúdia, ktorá by sa venovala svedectvám mníšok v Írsku. Šesť žien, ktoré sa rozhodli prehovoriť, vstúpilo do náboženských kongregácií v Írsku v 50. rokoch 20. storočia. V tom čase mali len 13 až 16 rokov. Počas svojho rehoľného života pôsobili v kláštoroch a školách v Írsku, Anglicku a východnej Ázii, kde pracovali ako sestry či učiteľky. Štyri z nich kláštor po 15 až 27 rokoch opustili, dve v ňom zostali až dodnes. Všetky tieto ženy majú v súčasnosti viac ako 80 rokov.

Hlasy bývalých mníšok sa často strácajú v histórii, aj keď práve rehoľníčky tvorili v 20. storočí najväčšiu a najmocnejšiu skupinu profesionálnych žien v Írsku. Mary, jedna z nich, dnes vo veku 80 rokov hovorí o nočných morách, ktoré ju prenasledujú celé desaťročia. „Už roky mám sen, nočnú moru. Vidím sa, ako tlačím bicykel cez vysokú trávu. Viem, že som na nesprávnom mieste – mala by som byť na ceste. Alebo sa snažím preliezť múr, dostať sa dole, no nejde to. Stále som mala v hlave, že tu nemám byť. Čo môžem urobiť?“ spomína Mary.

Svoj pobyt v kláštore opisuje ako obdobie, kedy jej bolo vštepované, že je „vyvolená“, že nad ňou svieti svetlo z neba. „Bolo to naozaj hlúpe vysvetlenie povolania,“ uzatvára. Aj tieto slová poukazujú na to, ako hlboko boli tieto ženy ovplyvnené systémom, ktorý mnohým nepriniesol pokoj, ale celoživotnú traumu.