Zázračná babička rúca mýty! Lebo spev a hudbu miluje!

Marienka, ako ju doma volali, mala len 13 rokov, keď spievala známemu zberateľovi piesní profesorovi Plickovi, v šestnástich bola spoluzakladateľkou Folklórneho súboru Hôra Rejdová a odvtedy sa nezastavila.

„Mamka je aktívna aj teraz,“ povedala o nej dcéra Jana Kyselová. „Takmer 20 rokov zbierala a spisovala starodávne rejdovské piesne, ktoré sa do knižnej podoby pripravujú už na vydanie a ďalej píše svoje pamäti o Rejdovej, tak chystá svoju druhú knihu. Súčasne pomáha mnohým folklórnym súborom a skupinám pri zostavovaní choreografie, je nápomocná pri obliekaní do kroja, navštevujú ju študenti píšuci svoje seminárne, či diplomové práce...“
Keď mala pani Mária 81 rokov, bola jednou z konferencierok na galaprograme vo Východnej, o dva roky neskôr na jej príbehu postavili program vo Východnej a v Heľpe, kde aj spievala a má za sebou aj mnoho iných umeleckých vystúpení. Tak nečudo, že aktívna babička získala viac ako 200 diplomov a ocenení.

„Naša mamka mala to šťastie, že sa narodila do speváckej rodiny a vydala sa za úžasného muža, ktorý jej záľubu v spievaní nielen podporoval, ale bol na našu mamku aj hrdý,“ vraví Jana. Ale poďme pekne poporiadku: „Mamka spieva od malička, vlastne odkedy si pamätá na svoje detstvo,“ vraví. Ale to prvé posmelenie prišlo úplnou náhodou. Len tak si pospevovala doma na dvore a zo „spodnej kuchyne“ vybehol nájomník - stolár ujo Goliaš: „Marinko to spievaš ty? Ja som se nazdau že to obecný rozhlas,“ vybafol na ňu. Ona totiž v tom čase obdivovala folklórnu speváčku Janku Guzovú a spievala si všetky jej piesne. Postavila sa pred zrkadlo, položila si na hlavu bratov klobúk a vyspevovala, čo jej hrdlo stačilo.

Prvé uznania teda prišli od susedov a známych, ale aj od jej učiteľky, ktorá ju ako malé dievča nechala spievať počas osláv prvého mája v Dobšinej a neskôr aj na mnohých iných vystúpeniach. Pre malú Marinku to boli prvé skúsenosti s publikom aj na pódiu, ale asi najväčší zlom v jej speváckej kariére nastal, keď bol v roku 1953 založený folklórny súbor Hôra. „Zhodou okolností stál pri jeho zrode náš ocko, Ján Brdársky,“ pokračuje v rozprávaní Máriina dcéra Jana. „Ocko bol v tom čase účtovníkom na miestnom úrade a keď prišiel Ján Krišťák s myšlienkou založiť súbor, ocko mu bol vo všetkom nápomocný a to ešte nevedel, že sólistka bude raz jeho manželkou.“

Jana vraví, že jej otec bol na mamku tak hrdý, že hneď po svadbe sa chcel spolu s ňou presťahovať do Bratislavy, aby mala viac možností spievať. No ťažké a smutné udalosti v rodine im to v tom čase zmarili: „Spomínam si na príhodu, keď už ležal v nemocnici pár mesiacov pred smrťou a vedľa neho bol ujko z Vlachova. Ocko bol taký pyšný, že ujo pozná mamku, že ju poprosil, aby mu tam v nemocnici zaspievala...“

Jana rozpráva, že jej mamka stála nielen pri zrode folklórneho súboru, ale aj pri rozhodnutí, že amfiteáter postavia v Rejdovej. Bolo to v čase, kedy sa rušili slávnosti v Betliari a kompetentní zisťovali, či má Rejdová vhodné miesto na jeho vybudovanie. Žiaľ, nevyzeralo to preň príliš ružovo. Keď totiž naposledy zasadala okresná komisia, zdalo sa, že z toho nebude nič. A keď predsedovi vtedajšieho Miestneho národného výboru dochádzali argumenty, prečo sa má stavať akurát u nich, napadlo mu zavolať práve Máriu, ktorá upratovala vo vedľajšej miestnosti: „Marin, hybaj skoro aj ty ešče dačo povedat, bo nam blizo autot nepovoľa postavit“, povedal jej. A Mária? So svojimi argumentami presvedčila „pánov z okresu“ za pár minút a možno im aj zaspievala.

Vystúpení, ocenení a víťazstiev má za roky spievania babička neúrekom a príhody sa jej v  pestrom živote tiež kopia. Keď bola pozvaná vystúpiť v galaprograme Tretieho ročníka súťaže GRAND PRIX Svetozára Stračinu a prišla na generálku, bolo tam nachystaných 5 cimbalov pre 5 kapiel. Rozhliadla sa po pódiu a vraví: „Ktovie, ktorí muzikanti mi budú hrať!“ Na to jej režisér programu vysvetlil, že ona predsa muzikantov k spevu nepotrebuje. Sen o hudobnom sprievode sa jej teda vtedy nesplnil, ale napriek tomu si neskôr zaspievala s kapelou na pódiu viackrát.

Režiséri si totiž Janinu mamku pozývali na predstavenia najmä pre jej nezameniteľný hlas vhodný pre spev balád, lebo práve ona dokáže náročnú pieseň zaspievať bez hudby a hocikedy aj bez prípravy. „...a verte, že mamka takto mnohým režisérom po tom, ako sa na vystúpenie nedostavil zazmluvnený spevák, vytrhla tŕň z päty.“

Babička Mária je známa aj ako ľudová rozprávačka, na celoslovenskej súťaži v ľudovom rozprávaní v Lodne získala 2-krát po sebe druhé miesto, niekoľkokrát konferovala Rok na Gemeri v Rožňave, či galaprogram folklórnych slávností vo Východnej.

„Mamka má úžasný dar vedieť hneď zareagovať a povedať príhovor, či vinš. Takýto zážitok máme na folklórnom festivale v Detve, keď na recepcii z príležitosti 80-tich narodenín pána Nosáľa práve ona predniesla slávnostný prípitok. A nielen jemu, leto tam bol aj iný vzácny hosť. Meninovým vinšom potešila aj prezidenta Gašparoviča,“ vraví Jana. Pekné gesto časom prejavil aj samotný prezident, keď o pár mesiacov neskôr poslal pozdrav a poďakovanie. Ten predniesol člen jeho tímu priamo na pódiu v Rejdovej.

Že spev je pre babičku Máriu životom, dokazuje aj kedykoľvek doma. Spieva totiž vždy a všade a dokonca aj zo sna. Spievala dokonca aj so sadrou na nohe a zvíťazila. Bolo to ešte v roku 1984 na celoslovenskej súťaži, alebo vo Východnej dva mesiace po operácii kolena s paličkou ledva dokrivkala pod pódium: „My pri televíznych obrazovkách sme len s údivom pozerali, ako na zahájenie a ukončenie galaprogramu vystúpila pred divákov iba za doprovodu moderátorky. A potom že hudba lieči. Asi fakt lieči,“ smeje sa Jana.

O Márii je známe, že si zapamätá každú pieseň na prvé počutie, ale zaujímavé je, že si pamätá ešte aj každé jedno vystúpenie, a pamätá si nielen to, čo ona spievala, ale aj všetkých účinkujúcich, kto vtedy s ňou účinkoval, kto program režíroval, ale aj to, kto akú pieseň spieval. Babička Mária však nezaháľa ani teraz. Po svojej sedemdesiatke vydala svoje prvé CD s ľudovou hudbou Ondreja Molotu a keď jeje bolo viac, ako 80 rokov, jej fanúšička z Rimavskej Soboty vydala druhé cédečko s názvom „A v Rejdovej pri četerni“. Mária tiež zozbierala piesne z Rejdovej, väčšinu ide o staré zabudnuté balady, ak sa podarí, do konca roka vyjdú knižne, a teraz píše svoje pamäti, príhody, ktoré sa v Rejdovej stali, ale aj spisuje zvyky a tradície, aké sa robili pri danej príležitosti, či obradoch v dedine.