Zo dňa na deň sa Tomášovi zmenil život. Nepriaznivú diagnózu odštartovala chrípka!

Dnes Tomáš deň čo deň bojuje s únavou, slabosťou, protizápalovými impulzami mozgu a úzkosťou. Jeho jedinou nádejou sú rehabilitačné centrá, kúpele, rôzne terapie a špecialisti v zahraničí, ktorí sú však finančne nároční.

Bol štvrtok jedenásteho januára 2024. Deň, ako každý iný. Večer však Tomáš dostal teplotu, tak prišiel za mamou s tým, že má 37,8. Martina mu dala liek a poslal ho do postele. Na druhý deň ráno, keď ho budila, bol unavenejší a malátnejší ako zvyčajne: „Videla som na ňom, že nie je vo svojej koži. Tomáš je diabetik, tak som si myslela, že sme prešvihli dávku inzulínu a má vysokú hladinu glykémie,“ hovorí. Tá však bola v poriadku, tak mu mama odmerala opäť teplotu. Bola mierne zvýšená.

Tomášova mama pokračuje: „Pichla som mu inzulínovú injekciu a chcela som, aby sa išiel naraňajkovať. Nechcel jesť, povedal, že nie je hladný. Bolo to u neho nezvyčajné, ale pripisovala som to prechladnutiu, tak som mu ponúkla aspoň vodu so sirupom, aby mu neklesol cukor,“ rozpráva.
O desať minút neskôr ho prišla skontrolovať s tým, že nech si ide ľahnúť k nej do postele. Nechcel to, rozhodol sa, že bude radšej vo svojej izbe.

Martina ho teda nechala samého, ale prišla ho po asi piatich minútach skontrolovať: „Našla som ho v stave, ktorý nápadne pripomínal epileptický záchvat,“ rozpráva. Naplašila sa, ohlásila si na pomoc staršieho syna a ten mu zavolal záchranku, kým mu ona dávala prvú pomoc. Zdravotníci mladého pacienta vyšetrili a tiež skonštatovali, že išlo naozaj s veľkou pravdepodobnosťou o epileptický záchvat. Tak rozhodli, že ho odvezú sanitkou do nemocnice na bratislavských Kramároch.

Mama rozpráva: „V sanitke dostal druhý záchvat, a na urgentnom príjme ďalšie dva.“ Pichli mu injekciu, uspali ho a zobrali na vyšetrenie magnetickou rezonanciou. To však epilepsiu vyvrátilo, ale lekári skonštatovali, že Tomáš má v mozgu zápal...  

Nasledovala šnúra ďalších vyšetrení. „Spýtali sa ma, či súhlasím s prevedením lumbálnej punkcie. Súhlasila som, chcela som, aby lekári zistili, čo môjmu synovi je.“ Na druhý deň lekárka Tomášovej mame oznámila, že jej syn má chrípky typu A, ktorá bola zrejme spúšťačom autoimunitnej encefalitídy. Tú mu o týždeň neskôr potvrdili ďalšie vyšetrenia.
Tomáš strávil v nemocnici dva mesiace. Prepustili ho s poruchou reči a každodennou únavou, slabosťou, rôznymi pozápalovými impulzami mozgu, tikmi, úzkosťou... Musí sa znova učiť rozprávať, čítať, počítať, pomenovať veci, skladať vety.

Mama však o Tomášovi vraví, že je veľkým bojovníkom. Počas liečby sa mu oslabili cievy, preto musel byť zavedený takzvaný „pik“ do hlavnej cievy, z ktorého nakoniec dostal sepsu a liečba sa znova predĺžila a skomplikovala. Keďže sa Tomáš lieči aj na cukrovku typu 1, liečba bola a stále je veľmi náročná a komplikovaná.

Pre Tomáša sa snažili lekári aj jeho rodičia robiť všetko, čo by mu mohlo uľaviť. „Brávali sme ho do hyperbarickej komory,“ pokračuje Tomáškova mamina. „Stav sa mu zlepšil, ale má problém s krátkodobou pamäťou a s rozpoznávaním vecí.“ Tomáš teda nepozná napríklad zvieratá, farby, či nevie pomenovať všetky časti ľudského tela. „Už keď ležal na Kramároch, učila som ho čítať z prváckeho šlabikára. Museli sme začať úplne od začiatku.“ Písmená, čísla... „Päť týždňov mu trvalo, kým pochopil, že ja som mama, mená súrodencov sa učil dva mesiace.“ 

Tým, že bol kŕmený sondou, musel sa učiť nanovo jesť. Mama mu teda najskôr stravu mixovala a pomaly pridávala hustejšie jedlo, ale mixované jedlo vraj dostával už v nemocnici na jej vyžiadanie a postupne mu pridávali klasickú stravu. 

Tomášovi veľmi dlho trvalo naučiť sa veci, ktoré sú pre každého samozrejmosťou. Umyl si napríklad vlasy, ale šampón si neopláchol, lebo nevedel, že to má urobiť.  

Tomáš však v liečbe napreduje. Nie len vďaka lekárom, ale aj vďaka svojej mame: „Tomáška milujem nadovšetko, ale nič som mu nedarovala zadarmo. Už v nemocnici, kde sa presúval pomocou invalidného vozíka, som od neho chcela, aby chodil. Tak sme sa prechádzali po chodbách, nech mu nezlenivejú nohy...“

A Tomáš? Vraj bojuje o zdravie ako lev. Túži sa vrátiť do školy, čo teraz nie je možné. Bol veľmi šikovný a jeho sen bol vyštudovať Strednú školu elektrotechnickú - mechanik počítačových sietí. To sa mu žiaľ nateraz nedarí, lebo musel školu kvôli chorobe prerušiť.

Aké sú prognózy? Detí, ktorým diagnostikovali autoimunitnú encefalitídu je na Slovensku ako šafranu. Tak aj prognózy do budúcnosti sú nejasné. Jedni lekári tvrdia, že bude v poriadku, iní sú menej optimistickí a nevedia povedať, či bude taký, ako pred vypuknutím choroby. „Ale ja verím, že to zvládne a verím, že sa uzdraví. Tým, že má aj diabetes, liečba je u neho zložitejšia. Dôležité sú pre neho aj pravidelné návštevy u logopéda,“ uzatvára mama, ktorá vie, že Tomáš je veľkým bojovníkom s chuťou žiť a napredovať...