Projekt, ktorý pomáha. Lebo zdravie duše je tiež neoceniteľné...

 Pre nich všetkých, ale aj pre rodičov či učiteľov je tu projekt Nadácie Markíza a partnerov Odpíšeme Ti. Ten aktuálne rozšíril svoje zameranie všeobecne na tému duševného zdravia a do projektu vstúpila aj Liga za duševné zdravie SR, o.z. So psychologičkou Zuzanou Pšenkovou a Stanislavou Knut z Ligy za duševné zdravie sme sa rozprávali o tom, ako spoznám, že moje dieťa niečo trápi, ale aj o psychoterapiách pre deti či kyberšikane.

V rámci projektu Odpíšeme ti je pomoc poskytovaná prostredníctvom anonymnej Linky detskej istoty na bezplatnom telefónnom čísle 116 111, ktorá je k dispozícii 24 hodín, 7 dní v týždni, ako aj cez chatové a emailové poradenstvo na vynovenej stránke odpisemeti.sk, ktoré je dostupné vo vybraných hodinách. Po novom sa bezplatné telefonické a online poradenstvo rozširuje o možnosť bezplatnej terapeutickej starostlivosti pre deti po celom Slovensku, realizovanou tvárou v tvár, ktorú zastrešuje Liga za duševné zdravie SR, o.z.. Všetky potrebné informácie nájdu deti, rodičia aj učitelia na stránke www.odpisemeti.sk.

Ak hovoríme o duševnom zdraví detí, čo v súčasnosti najviac riešia deti a mladí ľudia?
Duševné zdravie detí a dospievajúcich je ovplyvnené viacerými vplyvmi ako napríklad materiálnym dostatkom ale nedostatkom pozornosti rodičov, stratou pocitu bezpečia a istoty na základe situácie vo svete alebo sociálnymi sieťami. Dnes majú deti materiálne všetko, často žijú v prebytku. Keď niečo chcú, väčšinou to majú hneď. To znižuje ich schopnosť o niečo usilovať, ich trpezlivosť či frustračnú toleranciu. Naopak sa stretávam s tým, že deťom chýba pozornosť rodičov, pretože sú zamestnaní budovaním kariéry alebo inými povinnosťami. Chýba im aj pocit dôležitosti a často nevedia rozprávať o emóciách, pretože to s nimi nikto nerobí. Môžu sa tak cítiť osamelí a neistí. 

Rodičia poznajú svoje deti najlepšie... Spoznajú vždy, že dieťa niečo trápi a potrebuje pomoc?
Je pravda, že rodičia by mali poznať svoje deti veľmi dobre, ale nie vždy vedia rozpoznať, čo sa v dieťati odohráva. Deti sa niekedy snažia utajiť svoje problémy pred rodičmi, pretože sa boja, že ich sklamú alebo že rodič nebude reagovať tak, ako by mal. Môžu mať pocit, že rodičia toho majú aj tak veľa alebo sa hanbia za to, čo ich trápi. To, ako veľmi je schopné dieťa komunikovať aj chúlostivejšie emócie závisí od toho, ako rodič svoje dieťa prijímal od malička. Pokiaľ dieťa vyrastalo v strachu a v potrebe neustále dokazovať svoju hodnotu, môže sa báť pred rodičom otvoriť.

Ako spoznáme, že má dieťa problém? Čo má rodič reagovať?
Spoznať, že dieťa má problém, môže byť náročné, no existujú určité varovné signály. Jedným z nich je napríklad zhoršený prospech v škole. Keď deti niečo trápi, majú problém sa sústrediť alebo kontrolovať svoje emócie a to vedie k zmene správania. Niektoré deti sa začnú izolovať od rodičov alebo od kamarátov. Častá je aj strata chuti do aktivít, ktoré ich predtým bavili či zvýšená podráždenosť. V horších prípadoch začne mať dieťa problémy s jedlom alebo spánkom alebo sa objavujú psychosomatické problémy (bolesti brucha či hlavy). Vyústiť to môže až do sebapoškodzovania alebo zanedbávania sa. Keď si rodičia začnú všímať takéto signály, je dôležité, aby sa snažili prejaviť záujem o to, čo sa v ich dieťati odohráva. Nepoučovať, nezľahčovať a netlačiť. Skôr ukázať úprimný záujem a ochotu pomôcť. Nechcite okamžité odpovede, ale dávajte jasne najavo, že ste tu pre neho, keď bude pripravené hovoriť. A keď sa už dieťa rozrozpráva je dôležité jeho emócie a problémy nezľahčovať, skôr pozorne počúvať, ponúknuť mu pochopenie a podporu.  

Ako zistím, že dieťa potrebuje pomoc odborníka?
Keď to už trvá dlhšie (viac ako 3 mesiace) alebo keď neviete, ako ďalej, prípadne keď sa problémy zhoršujú. Varovným signálom môžu byť napríklad pretrvávajúce problémy so spánkom, začínajúce poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie sa, depresívne či úzkostné stavy alebo psychosomatické problémy.  

Liga za duševné zdravie sa zapojila aj do projektu Odpíšeme Ti a v rámci neho, v prípadoch, kedy je to potrebné, zabezpečuje psychoterapiu tvárou v tvár. Ako psychoterapie prebiehajú?
Terapie pre deti a mládež sa výrazne líšia od terapií pre dospelých, najmä v prístupe, použitých metódach a celkovom zameraní. Kým dospelí klienti prichádzajú do terapie často s konkrétnym problémom a s jasnou predstavou o tom, čo ich trápi, deti a mládež často nedokážu verbalizovať svoje pocity alebo problémy tak jednoznačne. Jedným z hlavných rozdielov je využitie hravejších a kreatívnych metód. Deti sa prirodzene vyjadrujú cez hru, kreslenie alebo rozprávanie príbehov. Ďalším významným rozdielom je, že pri práci s deťmi je dôležitá úzka spolupráca s rodinou. Prostredie, v ktorom deti vyrastajú, hrá veľkú úlohu v ich emocionálnom a psychickom vývoji.
Naopak, u dospelých klientov sa často kladie dôraz na reflexiu a analýzu ich vlastných zážitkov a vnútorného sveta, pričom deti a mladí ľudia potrebujú prístup, ktorý je viac zameraný na okamžité zážitky, pocity a správanie. Terapia pre deti a mládež si vyžaduje flexibilný, kreatívny prístup, ktorý berie do úvahy nielen vývojové fázy dieťaťa, ale aj širšie rodinné a sociálne kontexty. 

Ak dieťa navštevuje odborníka, je dobré sa s ním o tom rozprávať?
Je dôležité k téme pristupovať citlivo a s rešpektom. Základom je vytvoriť bezpečné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti podporované a vie, že môže o zážitkoch hovoriť, ak bude mať chuť.
Môžete sa dieťaťa opýtať, ako sa cíti po stretnutí, alebo či by sa s vami chcelo o niečom podeliť. Je však dôležité nevytvárať tlak alebo očakávania, že musí všetko zdieľať. Niekedy deti potrebujú čas, aby spracovali, čo v terapii prežili, a to, čo sa tam deje, môžu vnímať ako svoj osobný priestor. Ak sa dieťa rozhodne s vami o terapii samo hovoriť, snažte sa ho počúvať s otvorenosťou a empatiou, bez toho, aby ste hodnotili alebo kritizovali to, čo hovorí.
 
Je vhodné sa nejakým otázkam vyhýbať?
Nie. Skôr ich formulujte tak, aby ste ukázali záujem, napríklad: „Ako si sa dnes cítil na terapii?“ alebo „Pomohlo ti to, čo ste dnes s terapeutom robili?“. Ak dieťa nechce hovoriť o terapii, je to tiež v poriadku. Môžete mu len pripomenúť, že ste tu pre neho, keď bude pripravené sa podeliť. Mnoho terapeutov tiež v určitých fázach zapája rodičov do procesu a informuje ich o pokrokoch alebo o tom, ako môžu dieťa podporiť mimo terapie. 

Ako je rodič účastný na psychoterapii?
Účasť rodiča na psychoterapii dieťaťa je dôležitá a môže prispieť k úspechu terapeutického procesu. Komunikácia medzi rodičom a terapeutom je kľúčová, najmä pri mladších deťoch. Terapeut môže potrebovať informácie o dieťati z rodinného prostredia, aby lepšie pochopil, čo dieťa prežíva, ako sa správa a čo ho môže ovplyvňovať. Rodičia zároveň často dostávajú odporúčania, ako môžu podporiť dieťa mimo terapeutických sedení. Pri mladších deťoch môže byť rodič prítomný priamo na začiatku alebo konci sedenia, aby dieťa malo pocit bezpečia.

Keď dieťa navštevuje odborníka, rodičia môžu mať pocity viny, že „ho nezvládli“...
Áno, je to možné. Tieto pocity môžu vychádzať z presvedčenia, že „nezvládli úlohu rodiča“. Takéto myšlienky sú bežné a prirodzené, no je dôležité ich pochopiť v širšom kontexte. Byť rodičom je náročná úloha a nie všetky situácie či problémy dieťaťa môžu byť vyriešené doma. To, že sa rodič rozhodne hľadať odbornú pomoc, neznamená, že zlyhal – naopak, ukazuje to jeho zodpovedný prístup k starostlivosti o dieťa.
Treba si uvedomiť, že hľadanie pomoci je akt lásky a zodpovednosti. Žijeme v dobe, keď deti čelia mnohým tlakom čo môže ovplyvniť ich psychické zdravie. Odborníci, ako sú psychológovia a psychiatri, sú vyškolení, aby im poskytli nástroje a podporu, ktoré môžu potrebovať na zvládanie týchto výziev.

Ako vplývajú online svet a sociálne siete na detskú psychiku? Aké sú najväčšie riziká?
Sociálne siete sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali okamžité uspokojenie. Každý nový príspevok alebo interakcia, ktorú zažijeme, nám poskytuje rýchly a krátkodobý „dopamínový hit“. To znamená, že každý „lajk“, video alebo nový sledovateľ je ako malá odmena, ktorú by sme inak získali reálnymi aktivitami. Tento neustály prísun krátkodobých odmien nielenže buduje návykové správanie, ale tiež znižuje záujem o aktivity, ktoré neposkytujú okamžité uspokojenie. Keď sa nám počas „scrollovania“ vyplaví dopamín, tak ho už nepotrebujeme získať v reálnom živote a chýba nám motivácia, chuť a radosť z bežných činností.

Navyše, ľudia na sociálnych sieťach často prezentujú svoj život a seba oveľa pozitívnejšie, ako je v pravda. To potom vytvára ilúziu, že „všetci majú perfektný život, len ten môj stojí za nič“. Deti a dospievajúci majú tendenciu porovnávať sa a preto sa tejto predstave budú chcieť vyrovnať. Vedie to len k nižšiemu sebavedomiu a potrebe byť dokonalý. V najhoršom prípade sú sociálne siete ľahko dostupnou platformou pre šikanu, tzv. kyberšikanu.

Stretávate sa v praxi často s kyberšikanou? Ako zistím, že moje dieťa niečomu takému čelí?
Problémom kyberšikany je, že jej hranice sú oproti osobnej šikane posunuté. Šikanujúci nevidí priamo reakcie svojej obete. Nevidí, že plače alebo že sa hnevá, čo môže byť istou brzdou pre šikanujúceho. Často ostáva v anonymite, čo len podporuje agresívne správanie. Obeť sa zväčša nemá ako brániť, nemá kam ujsť. Kyberšikana preto môže zájsť naozaj ďaleko a tým pádom dokáže aj viac ublížiť.
V začiatkoch je kyberšikanovanie jednoduchšie zastaviť a jeho následky môžu byť miernejšie. Všímajte si preto počiatočné signály, ako napríklad to, že dieťa zisťuje, ako sa dá zablokovať niekoho profil alebo číslo. Alebo že si zruší svoj profil či oveľa menej používa telefón alebo PC. Dieťa môže dávať najavo, že nechce ísť do školy alebo môže byť nervózne, keď dostane správu alebo notifikáciu. Môže byť viac podráždené a vyhýbať sa témam o tom, čo robí na telefóne. 

 Čo robiť, keď zistím, že moje dieťa je obeťou a aký je následný postup?
Najskôr by mali rodičia prejaviť záujem o to, čo sa presne stalo, o to, ako to ich dieťa prežíva a ako kyberšikana ovplyvnila jeho život a vzťahy. Kyberšikana môže byť zrkadlom reálnych vzťahov medzi deťmi, preto je dôležité zistiť, aký vzťah k agresorovi dieťa má a ako často sa vídavajú v reálnom svete. Z kyberšikany sa totiž môže stať osobná šikana.
Druhým krokom je uložiť dôkazy a šikanu nahlásiť dospelým, ktorí prichádzajú do kontaktu s obomi – učiteľom, trénerom či rodičom šikanujúceho. Zabezpečiť tak, aby o tom vedeli dospelí, ktorí môžu byť (a mali by byť) viac všímaví k interakcii oboch v reálnom svete.

 Je možná nejaká prevencia, aby sa dieťa nestalo obeťou kyberšikany?
Jedine, ak by vôbec nepoužívalo telefón alebo internet. Inak sa kyberšikane vyhnúť nedá, pretože internet je dostupný takmer každému.
Preto je dôležité s deťmi rozprávať o tom, ako využívať internet, aké sú jeho riziká a čo robiť, ak sa stanú obeťou alebo svedkom kyberšikany. A tiež budovať v nich zdravé spôsoby, ako si nastaviť hranice a obrániť sa proti agresii akéhokoľvek typu.
Štatistiky ukazujú, že ohrozenejšie sú tie deti, ktoré sú niečím iné – či už povahou, výzorom, názormi, rodinným zázemím alebo napríklad s inou sexuálnou orientáciou. Tým je potrebné venovať viac pozornosti a o niečo viac si všímať, aké majú postavenie v kolektíve.