Patrícia Jarjabková: Smrť je súčasťou nášho života, učím sa jej nebáť, mám pred ňou rešpekt

Z televíznej hviezdy dula pre umierajúcich. Patrícia Jarjabková prešla hlbokou premenou

Herečka Patrícia Jarjabková: Smrti sa už nebojím, mám pred ňou len rešpekt

Vo vydavateľstve pracuje ako redaktorka už 16 rokov.  Zaujíma sa nie len o osudy známych tvárí, ale aj o silné príbehy bežných ľudí. Okrem manžela má aj dve deti, tri mačky, mnoho akváriových rybičiek a svoju vlastnú "botanickú" záhradu...   

Marcela Martinková

Na čom práve pracujete? Píšem knihu. Ešte minulý rok ma oslovilo vydavateľstvo Motýľ. Vypočuli si môj podcast, v ktorom som hovorila aj o svojej práci so seniormi, o odprevádzaní, o dulách. Ale v podstate teraz pracujem najmä na knihe aj keď som spočiatku knihu o smrti a o umieraní písať nechcela. &nbsp; Prečo ste teda súhlasili? Vravela som vo vydavateľstve, že poznám vynikajúcich autorov, ktorí by to vedeli skvele napísať, ale chceli môj pohľad. Tak som s tou myšlienkou začala koketovať. Vedela som, že je to dôležitá téma, ľudia sa smrti a umierania boja, zahltení reklamami o dokonalosti vyškrtli smrť zo svojho života.&nbsp;

Na umierajúcich a na príchod smrti ste si aj vy museli zvykať. Áno, prvá vážna vec, ktorá ma nasmerovala k tejto práci, bola mamina smrť. Keď maminka zomierala s ťažkým ochorením, bola som veľmi dlho pri nej. Po jej smrti som začala mať hlboký vnútorný pocit, že sa mám začať venovať veľmi starým, dezorientovaným ľuďom, ležiacim, ktorí už nekomunikujú, ale sú stále tu s nami.

Ste v blízkom kontakte s umierajúcimi. Bojíte sa smrti? Musela som si prejsť veľkou cestou. Viete bojím sa aj tmy, teda teraz už menej a učím sa žiť aj s pani Smrťou. &nbsp; Tak ste sa v práci duly našli? Keď som sa rozhodla odísť z realít, a začať pomáhať vysoko starým seniorom, nevedela som o tom nič. Ale ako to už býva, poradila mi jedna skvelá pani riaditeľka domova pre seniorov. Urobila som si kurzy bazálnej stimulácie, takmer rok som sa pripravovala na kurze validácie a trénovala som priamo medzi seniormi v zariadení, kde som dodnes.&nbsp;

Darí sa vám? Stále sa učím. A všetky skúsenosti, príbehy spisujem do knižky. Za tie skoro tri roky som absolvovala aj ďalšie vzdelávanie, kurzy duly pre umierajúcich. Tam sme začali viac hovoriť o umieraní, smrti. Ako s touto veľkou a zásadnou témou pracovať. Pomaly trpezlivo sa otváram myšlienke smrti, nebojím sa kontaktu so zomierajúcimi, učím sa od paliatívnych lekárov, od zdravotníkov, opatrovateliek od mojich blízkych dúl. Ale aj od tých najbližších, rodinných príslušníkov. Koniec čaká každého. Nedá sa mu vyhnúť, ani ho vyplatiť. Práve naopak. Viac premýšľať o veciach, ktoré počas života robíme, aby sme na konci spokojnejšie umierali.

Poďme na veselšiu tému. Vaše meno sa spája s Kukom, reláciou „Od Kuka do Kuka“. Ako si spomínate na toto obdobie? Rada na to spomínam. Bolo to krásne obdobie. Vytvorili sme úžasnú skupinu ľudí. Stretávali sme sa pri písaní scenárov, pri redaktorskej práci, prípravách, aj samotnej realizácii. Bol to veľký tím a práca v ňom bola výnimočná. Možno už hovorím trochu sentimentálne, ale tá mágia tvorenia, nakrúcania bola naozaj silná. Mám na to krásne spomienky a ďakujem za ne dodnes. &nbsp; Keby ste dostali ponuku na pokračovanie relácie, prijali by ste ju? Neviem. Teraz bude nakrúcať jeden mladý režisér Andrej Kolenčík <a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/prominenti/zabudnute-detske-sou-deti-ich-kedysi-milovali-poznate-ich-vsetky?itm_brand=zena" target="_blank">príbeh o Kukovi, Drobčekovi a Raťafákovi</a>. Oslovil ma, či by som sa do toho zapojila – a ja sa tomu vôbec nebránim. Kuko je súčasťou môjho života. Nebola to pre mňa len bábka, bol to zázračný kamarát, ktorý ma sprevádzal 16 rokov.&nbsp;

Ste známa tým, že nemáte problém hovoriť o osobných veciach – o ochorení dcéry, o vašom bývalom manželovi... Myslím, že to celé začalo ešte v 90. rokoch, keď som robila rozhovor do rozhlasu o živote s človekom s mentálnym postihnutím. Po relácii mi zavolala jedna pani a povedala mi: „Vy ste celebrita a nebojíte sa hovoriť o tom, že máte postihnutú dcéru. My máme postihnutého syna, má osem rokov a nikto na dedine o ňom nevie. Ani najbližší sused. Ale keď sa vy nehanbíte, ani my sa nebudeme.“ Vždy, keď si na to spomeniem, mi zovrie hrdlo. Bolo to veľmi silné a uvedomila som si, aké dôležité je hovoriť o bolesti, ktorú ľudia prežívajú, vďaka tomu zistia, že v tom nie sú sami.

Je veľa ľudí, ktorí prežívajú ťažké veci. A ak máme silu o tom hovoriť, mali by sme to robiť. Moja mama mi často hovorila: „Ty o všetkom hneď hovoríš. Si veľmi otvorená, ľudia ti môžu ublížiť.“ Môžu. Je to na nich. Ale ja viem, že tým mnohým pomáham. Keď som hovorila o týraných ženách, ženy ma zastavovali na ulici a ďakovali mi. Pomáha to aj mne – keď sa môžem s niekým o tom rozprávať.

Keď ľudia (ne)ubližujú...

S ťažobou života mnohým pomáha aj prítomnosť zvierat a vy ste vraj nimi obklopená... Dnes už máme len mačku. Kedysi sme mali psíka, rybičky a syn Ondrej aj škrečka. Potom sme mali jedného kocúra, neskôr dvoch ďalších, a teraz nám zostal len kocúr Krištof. Je to nezbedník, ale momentálne nám úplne stačí.

Nezvažujete psíka? Možno keď budete na dôchodku? Uvažovali sme, ale dlho sme nemali plot okolo domu – bola to trochu aj výhovorka, že pes by nám ušiel. Teraz už to neriešime. Ondrej má veľkého psa Darwina a viem, aké je to komplikované. K nám s ním ani nemôže prísť – už neraz nám rozryl záhradu, kocúr by zutekal...no starosti. &nbsp; Spomenuli ste záhradu – rada pracujete so zemou? Áno, mám to rada. Je to pre mňa relax. A milujem kvety! Máme letničky, ale aj paradajky, dva nádherné javorčeky, dve jablone, čučoriedky, muchovník, oberáme josty aj aróniu, malé ginko... na jeseň som kade tade poskrývala cibuľky a teraz vykúkajú tulipány, narcisy, krokusy... Teším sa z toho. &nbsp; Máte radšej skorú jar alebo neskoršiu, keď je všetko zelené? Mám rada všetky obdobia roka – každé má svoj zmysel. Aj stromy v zime spia, ale na jar opäť spoľahlivo rozkvitnú. Fascinuje ma to. Obdaria nás a vôbec nepremýšľajú, či si to zaslúžime.&nbsp;

Chcela som sa opýtať aj na vášho bývalého manžela Ľuboša... ale možno by som to nechala tak... Kľudne sa pýtajte. Ľuboš je už desať rokov po smrti. &nbsp; Vraj vás psychicky týral... Áno. A veľmi dlho mi trvalo, kým som sa odhodlala odísť od neho a rozviesť sa. <a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/video/pata-jarjabkova-prehovorila-svojej-postihnutej-dcerke?itm_brand=zena" target="_blank">Deti mali otca veľmi rady</a>, Ľuboš bol výborný otec, vtipný. Ale alkohol všetko pokazil. Pomohli mi priatelia, ktorí ma počúvali, aj keď som dokola riešila svoje pochybnosti. Dnes viem, že<a rel="noopener" href="https://zena.pluska.sk/prominenti/pata-jarjabkova-prehovorila-pekle-manzelom-takto-ju-nicil-kym-vzoprela?itm_brand=zena" target="_blank"> každá žena má tú hranicu inde</a>. Niekto potrebuje jednu facku od života, iná až sekeru v chrbte. Ale ten moment, kedy si povie „dosť“, príde. Pomohla mi aj psychologička. Povedala: „Každý deň sa musíte vedieť pozrieť do zrkadla. Nerobte nič, čo by ste raz ľutovali.“&nbsp;

Rozviedli ste sa v roku 2003 a o dva roky neskôr ste stretli Jozefa... Áno, cez internetovú zoznamku Harmony. Bola to zázračná náhoda. Myslím, že celé nebo na tom vtedy pracovalo. Jozef objavil inzerát , vedel hneď, že som to ja. S dcérou Ninkou chodievali na moje detské predstavenia v divadle. Vlastne sme sa roky míňali, a nevedeli o sebe. Keď sme boli už spolu, pozerali sme video z jednej derniéry a zistila som, že medzi deťmi, ktoré som tam držala za ruku, bola aj Ninka. Neuveriteľné, že sme sa stretli až neskôr.

Ako vyzerá váš bežný spoločný deň? Chodíme do práce a vídame sa až večer. Tešíme sa keď sa po piatej doma stretneme. Máme svoje rituály – chodíme do sauny, ktorú Jozef postavil, sme v záhrade, spolu varíme, hráme scrabble, s Miškou aj Uno, Meno, mesto....prechádzky, rozhovory pri krbe –Jozef mi prisunie kreslo... je pozorný.&nbsp;

Takže máte doma džentlmena? Áno, a som za to veľmi vďačná. Tento rok budeme mať 20. výročie – 29. októbra. Každý deň za neho ďakujem Bohu aj nebu. Je to dar. &nbsp; Budete oslavovať? Áno, ešte nevieme ako, ale niečo veselé určite vymyslíme...

Sledovali ste ako deti reláciu Od Kuka do Kuka?  

Viac o Patrícii nájdete v našej galérii.

Patrícia Jarjabková: Smrť je súčasťou nášho života, učím sa jej nebáť, mám pred ňou rešpekt

Autor článku

Marcela Martinková

Výber pre vás

Patrícia Jarjabková: Smrť je súčasťou nášho života, učím sa jej nebáť, mám pred ňou rešpekt

Autor článku

Marcela Martinková

Súvisiace články

Zuzana Vačková odhalila pravú tvár: Bez mejkapu, zato s bujným dekoltom!

KVÍZ: Umývanie okien bez šmúh? Myslíte, že viete ako na to?

Ako farby ovplyvňujú vašu energiu: Tajomstvo, ktoré môžete využiť každý deň

Výber pre vás