Patrícia Jarjabková: Smrť je súčasťou nášho života, učím sa jej nebáť, mám pred ňou rešpekt

Na čom práve pracujete?
Píšem knihu. Ešte minulý rok ma oslovilo vydavateľstvo Motýľ. Vypočuli si môj podcast, v ktorom som hovorila aj o svojej práci so seniormi, o odprevádzaní, o dulách. Ale v podstate teraz pracujem najmä na knihe aj keď som spočiatku knihu o smrti a o umieraní písať nechcela.
 
Prečo ste teda súhlasili?
Vravela som vo vydavateľstve, že poznám vynikajúcich autorov, ktorí by to vedeli skvele napísať, ale chceli môj pohľad. Tak som s tou myšlienkou začala koketovať. Vedela som, že je to dôležitá téma, ľudia sa smrti a umierania boja, zahltení reklamami o dokonalosti vyškrtli smrť zo svojho života. 

Na umierajúcich a na príchod smrti ste si aj vy museli zvykať.
Áno, prvá vážna vec, ktorá ma nasmerovala k tejto práci, bola mamina smrť. Keď maminka zomierala s ťažkým ochorením, bola som veľmi dlho pri nej. Po jej smrti som začala mať hlboký vnútorný pocit, že sa mám začať venovať veľmi starým, dezorientovaným ľuďom, ležiacim, ktorí už nekomunikujú, ale sú stále tu s nami.

Ste v blízkom kontakte s umierajúcimi. Bojíte sa smrti?
Musela som si prejsť veľkou cestou. Viete bojím sa aj tmy, teda teraz už menej a učím sa žiť aj s pani Smrťou.
 
Tak ste sa v práci duly našli?
Keď som sa rozhodla odísť z realít, a začať pomáhať vysoko starým seniorom, nevedela som o tom nič. Ale ako to už býva, poradila mi jedna skvelá pani riaditeľka domova pre seniorov. Urobila som si kurzy bazálnej stimulácie, takmer rok som sa pripravovala na kurze validácie a trénovala som priamo medzi seniormi v zariadení, kde som dodnes. 

Darí sa vám?
Stále sa učím. A všetky skúsenosti, príbehy spisujem do knižky. Za tie skoro tri roky som absolvovala aj ďalšie vzdelávanie, kurzy duly pre umierajúcich. Tam sme začali viac hovoriť o umieraní, smrti. Ako s touto veľkou a zásadnou témou pracovať. Pomaly trpezlivo sa otváram myšlienke smrti, nebojím sa
kontaktu so zomierajúcimi, učím sa od paliatívnych lekárov, od zdravotníkov, opatrovateliek od mojich blízkych dúl. Ale aj od tých najbližších, rodinných príslušníkov. Koniec čaká každého. Nedá sa mu vyhnúť, ani ho vyplatiť. Práve naopak. Viac premýšľať o veciach, ktoré počas života robíme, aby sme na konci spokojnejšie umierali.