Patrícia Jarjabková: Smrť je súčasťou nášho života, učím sa jej nebáť, mám pred ňou rešpekt

Poďme na veselšiu tému. Vaše meno sa spája s Kukom, reláciou „Od Kuka do Kuka“. Ako si spomínate na toto obdobie?
Rada na to spomínam. Bolo to krásne obdobie. Vytvorili sme úžasnú skupinu ľudí. Stretávali sme sa pri písaní scenárov, pri redaktorskej práci, prípravách, aj samotnej realizácii. Bol to veľký tím a práca v ňom bola výnimočná. Možno už hovorím trochu sentimentálne, ale tá mágia tvorenia, nakrúcania bola naozaj silná. Mám na to krásne spomienky a ďakujem za ne dodnes.
 
Keby ste dostali ponuku na pokračovanie relácie, prijali by ste ju?
Neviem. Teraz bude nakrúcať jeden mladý režisér Andrej Kolenčík príbeh o Kukovi, Drobčekovi a Raťafákovi. Oslovil ma, či by som sa do toho zapojila – a ja sa tomu vôbec nebránim. Kuko je súčasťou môjho života. Nebola to pre mňa len bábka, bol to zázračný kamarát, ktorý ma sprevádzal 16 rokov. 

Ste známa tým, že nemáte problém hovoriť o osobných veciach – o ochorení dcéry, o vašom bývalom manželovi...
Myslím, že to celé začalo ešte v 90. rokoch, keď som robila rozhovor do rozhlasu o živote s človekom s mentálnym postihnutím. Po relácii mi zavolala jedna pani a povedala mi: „Vy ste celebrita a nebojíte sa hovoriť o tom, že máte postihnutú dcéru. My máme postihnutého syna, má osem rokov a nikto na dedine o ňom nevie. Ani najbližší sused. Ale keď sa vy nehanbíte, ani my sa nebudeme.“ Vždy, keď si na to spomeniem, mi zovrie hrdlo. Bolo to veľmi silné a uvedomila som si, aké dôležité je hovoriť o bolesti, ktorú ľudia prežívajú, vďaka tomu zistia, že v tom nie sú sami.

S ťažobou života mnohým pomáha aj prítomnosť zvierat a vy ste vraj nimi obklopená...
Dnes už máme len mačku. Kedysi sme mali psíka, rybičky a syn Ondrej aj škrečka. Potom sme mali jedného kocúra, neskôr dvoch ďalších, a teraz nám zostal len kocúr Krištof. Je to nezbedník, ale momentálne nám úplne stačí.