Patrícia Jarjabková: Smrť je súčasťou nášho života, učím sa jej nebáť, mám pred ňou rešpekt

Nezvažujete psíka? Možno keď budete na dôchodku?
Uvažovali sme, ale dlho sme nemali plot okolo domu – bola to trochu aj výhovorka, že pes by nám ušiel. Teraz už to neriešime. Ondrej má veľkého psa Darwina a viem, aké je to komplikované. K nám s ním ani nemôže prísť – už neraz nám rozryl záhradu, kocúr by zutekal...no starosti.
 
Spomenuli ste záhradu – rada pracujete so zemou?
Áno, mám to rada. Je to pre mňa relax. A milujem kvety! Máme letničky, ale aj paradajky, dva nádherné javorčeky, dve jablone, čučoriedky, muchovník, oberáme josty aj aróniu, malé ginko... na jeseň som kade tade poskrývala cibuľky a teraz vykúkajú tulipány, narcisy, krokusy... Teším sa z toho.
 
Máte radšej skorú jar alebo neskoršiu, keď je všetko zelené?
Mám rada všetky obdobia roka – každé má svoj zmysel. Aj stromy v zime spia, ale na jar opäť spoľahlivo rozkvitnú. Fascinuje ma to. Obdaria nás a vôbec nepremýšľajú, či si to zaslúžime. 

Chcela som sa opýtať aj na vášho bývalého manžela Ľuboša... ale možno by som to nechala tak...
Kľudne sa pýtajte. Ľuboš je už desať rokov po smrti.
 
Vraj vás psychicky týral...
Áno. A veľmi dlho mi trvalo, kým som sa odhodlala odísť od neho a rozviesť sa. Deti mali otca veľmi rady, Ľuboš bol výborný otec, vtipný. Ale alkohol všetko pokazil. Pomohli mi priatelia, ktorí ma počúvali, aj keď som dokola riešila svoje pochybnosti. Dnes viem, že každá žena má tú hranicu inde. Niekto potrebuje jednu facku od života, iná až sekeru v chrbte. Ale ten moment, kedy si povie „dosť“, príde. Pomohla mi aj psychologička. Povedala: „Každý deň sa musíte vedieť pozrieť do zrkadla. Nerobte nič, čo by ste raz ľutovali.“ 

Rozviedli ste sa v roku 2003 a o dva roky neskôr ste stretli Jozefa...
Áno, cez internetovú zoznamku Harmony. Bola to zázračná náhoda. Myslím, že celé nebo na tom vtedy pracovalo. Jozef objavil inzerát , vedel hneď, že som to ja. S dcérou Ninkou chodievali na moje detské predstavenia v divadle. Vlastne sme sa roky míňali, a nevedeli o sebe. Keď sme boli už spolu, pozerali sme video z jednej derniéry a zistila som, že medzi deťmi, ktoré som tam držala za ruku, bola aj Ninka. Neuveriteľné, že sme sa stretli až neskôr.