Počas praxe sociálnej pracovníčky sa stretávala s kdekým. S alkoholikmi, narušenými rodinami, ale aj s ľuďmi, ktorých duše boli ponorené do temnôt...

Kde sa vzal? Štefan Murko (62) je Róm. Dodnes nikto nevie, odkiaľ pochádza. Aj pani Blažena ho stretla v osemdesiatych rokoch minulého storočia len náhodou a zachránila ho pred životom na ulici... „Potuloval sa len tak po meste. Ani neviem, odkiaľ prišiel, ale bol tu a robil nám problémy. Nevedel nič o svojej rodine,“ hovorí Blažena a dodáva, že nemal ani doklady. Jednoducho, ľudské mláďa vyhodené z hniezda, vychované v detských domovoch a po dovŕšení plnoletosti vypustené na slobodu.

Blažena sa Števa ujala. Vybavila mu nové doklady, pohľadala prácu aj ubytovňu, mala ho pod dohľadom. „Štefan na tom totiž nebol dobre psychicky, a kým sme na to prišli, poriadne nás popreháňal,“ smeje sa. A keďže nepoznal hodnotu peňazí, nevedel s nimi ani zaobchádzať. Nepoužíval ich na žiadne neresti. Rozdával ich hocikomu, kto bol k nemu len trochu priateľský. A potom si nemal sám za čo kúpiť ani jedlo.

Cesta do záhuby Blažena však verila, že sa zmení. Vybavila mu prácu v technických službách, mal pomáhať pri čistení mesta. Lenže čas ukázal, že Štefan nemal žiadne pracovné návyky. Z práce odišiel, kedy sa mu zachcelo, ignoroval akékoľvek pravidlá. Neuvedomoval si, prečo je dôležité pracovať. Raz do práce prišiel, inokedy nie. Žiadny zamestnávateľ ho preto už nechcel prijať.&nbsp; Alebo ho našli na inom konci republiky. Polícia ho odtiaľ poslala späť. Vracal sa ako márnotratný syn, bez prostriedkov, takmer bez oblečenia. Blažena vedela, že sa oňho musí postarať inak. Skončil na sociálnych dávkach a ona mu začala vybavovať invalidný dôchodok. Ukázalo sa, že nie je spôsobilý starať sa o seba sám.

Tretie dieťa Bolo teda potrebné obmedziť mu spôsobilosť na právne úkony alebo ho jej úplne zbaviť. Chcelo to opatrovníka, ktorý by ho zastupoval a staral sa o jeho potreby. Blažena hovorí: „Dobrovoľne sa nikto taký nenašiel. A tak som ho z moci úradnej ,vyfasovala´ ja.“ Priznáva, že byť Štefanovou opatrovníčkou bolo poriadne ťažké. Okrem bežných záležitostí musela hospodáriť s jeho peniazmi. Viedla o nich podrobnú evidenciu, lebo ju kontroloval súd. Štefan však peniaze aj osobné veci rozdával kade-tade, čím jej pripravil nejednu trpkú chvíľu.

„Peniaze som mu vydeľovala podľa svojho uváženia, aby ich opäť všetky naraz nerozdal. Bolo to však zbytočné,“ hovorí. Nikdy nemal ani koruny, nemal si za čo kúpiť jedlo ani šatstvo. Aj keď mu napokon všetko začala kupovať sama, veci sa uňho dlho neohriali - všetko okamžite rozdal, vraj ,,svojim priateľom“. Výsledok bol taký, že Štefan sa stal akýmsi Blaženiným tretím dieťaťom. „Často jedával u mňa doma. A keď porozdával aj posteľnú výbavu a nemal sa už ani čím prikryť, bola som zúfalá a moja trpezlivosť sa skončila. Ako jeho opatrovníčka som sa teda rozhodla vybaviť mu umiestnenie do ústavu pre duševne chorých...“

Cesta na východ Novým Štefanovým domovom sa mal stať Domov sociálnych služieb v Stropkove. Keď ho tam sanitkou odvážala, zrejme vytušil, že sa ho ide ,,zbaviť“ a celou cestou jej nadával. „Bol nepríjemný, no nie v zlom. Len sa bál budúcnosti. Plakal a vykrikoval, že nikam nejde,“ spomína Blažena a pokračuje, že jej ho síce bolo ľúto, ale nemohla inak. „Nemohla som si ho prisvojiť, mala som svoje dve deti. Vychovávala som ich sama, odkedy som v tridsiatich dvoch rokoch ovdovela.“ Svedomie si preto ukolísala presvedčením, že ústav je pre Štefana najlepším riešením. Vedela, že sa tam oňho postarajú.

V novom domove Roky plynuli, Blažena si na svojho chovanca občas spomenula, z času na čas si dokonca napísali pohľadnicu či krátky list. Bola zvedavá, ako sa mu darí. Po rokoch, keď sa zo Štefana stal zrelý muž, začala sa o jeho osud opäť zaujímať. Veľmi sa potešila, keď z domova dostala list. Spomína: „Písali ho v lete 1996. Štefan sa vraj adaptoval, zamestnal sa v zoologickej záhrade a patrí medzi najlepších chovancov. Potešilo ma to, vedela som, že sa má dobre a nič mu nechýba.“ Viedli korešpondenciu aj naďalej. „Písal mi pohľadnice aj krátke listy. Boli takmer nečitateľné, ale vždy dorazili,“ vysvetľuje Blažena. V jednom z nich sa priznal, že keby mu nebola vtedy pomohla, dnes by bol určite bezdomovec.

Opäť spolu Od ich prvého stretnutia už uplynulo 36 rokov a Blažena si so Štefanom píše doposiaľ. Nemyslela si, že ho ešte niekedy stretne, pred dvoma rokmi ju však čakalo prekvapenie. Aj keď sa počas rokov menil v ústave personál, o ich príbehu každý vedel. A keď Blažene zatelefonovala riaditeľka Domova sociálnych služieb v Stropkove, všetko bolo jasné. „Pani Kurilcová mi navrhla stretnutie so Štefanom. S chovancami boli na výlete v Tatrách a chceli ho prekvapiť. Samozrejme, že som súhlasila.“

Na stretnutie vo Svite pri kostoloch dorazil plný autobus chovancov, medzi nimi bol aj nič netušiaci Števo. Keď sa otvorili dvere autobusu, najskôr vystúpila riaditeľka domova, za ňou sociálna pracovníčka Marta Kalianková, s ktorou si Blažena kvôli Štefanovi dodnes píše. Vzápätí vykukol z autobusu aj nesmelý Števo. Pomaly vyšiel von a za ním sa na námestie vyrojili ostatní chovanci. Všetci sa usmievali, každý chcel Blaženu pohladiť a objať. Keď zočila Štefana, neubránila sa slzám. Objali sa a zvítali. Všetci účastníci zájazdu sa roztlieskali. Bol to dôkaz, že aj stretnutie s „cudzím“ človekom môže byť plné emócií a lásky...

Stretnutie po rokoch: Na Števa som nikdy nezabudla

Výber pre vás

Stretnutie po rokoch: Na Števa som nikdy nezabudla

Súvisiace články

Šťastie je iba pôžička: Janka prišla pre dieťa o milovaného manžela

Strávili sme deň v komunitnej záhrade Bratislavy. Zdieľa ju 36 rodín!

Slobodná 83-ročná babička si užíva sex s mladými mužmi!

Výber pre vás