Anna Šišková: Teším sa na veci, ktoré ešte len prídu... (ROZHOVOR)

Ste jednou z tvári televízneho seriálu, ktorý na naše obrazovky prináša verejnoprávna televízia. Je plný emócií a nečakaný zvratov, ktoré by človek ani náhodou nečakal....
Seriál Dotyk života je z lekárskeho prostredia a je naozaj veľmi zaujímavý, lebo sa odohráva v prostredí pôrodnice. Pre mňa osobne bola počas natáčania veľmi dojemná prítomnosť skutočných dvojtýždňových bábätiek. Každé z nich prinieslo so sebou pred kamery nádhernú atmosféru, ktorú som aj ja veľmi prežívala. Narodenie dieťaťa je predsa najkrajší moment života. Tak som si aj ja uvedomila, že je to najviac v živote, čo môže žena urobiť. Darovať nový život...    

Máte dve dcéry. Spomenuli ste si počas natáčania na ich príchod na svet?
Nie. Občas si na to spomeniem a pamätám si azda každý okamih z ich narodenia, ale je to už dávno. Okrem toho, príchod každého dieťaťa je nádherným momentom pre každú ženu. Neberiem to preto tak egoisticky, že iba ja.
 
Ste pracovne veľmi vyťažená nie len v televízii, ale aj v divadle. V čom vás môžeme najnovšie vidieť?
Samozrejme v divadle a aj v televízii. Ale - žiaľ, pred časom som mala v Kolíne počas divadelného predstavenia s názvom Noční spoje, kde hrám s mojim hereckým kolegom Karlom Rodenom, úraz. Prehliadla som asi 40 centimetrov vysoký schodík, stúpila som do prázdna a zlomila som si pätu. Tak som musela napríklad zrušiť nové predstavenie v Astorke.

Stáva sa často, že si herec v divadle počas predstavenia ublíži?
Ešte sa mi to nikdy nestalo. Raz som síce spadla do hľadiska, lebo sa pred mnou nečakane otvoril taký kraj, ale to som mala asi dvadsať rokov, tak som to celkom fajn ustála. Odvtedy sa mi nič podobné nestalo. Teda až na túto nepríjemnosť s pätou...  

V televízii využívajú herci na pomoc v nebezpečných situáciách kaskadérov. Keby bola pred vami takáto výzva, využili by ste ju?  
Jasné, že by som to využila! Ale už mi vzhľadom na môj vek takéto úlohy našťastie nedávajú.
 
Vy nie ste vyštudovaná herečka, ale učiteľka. Keby ste si mali dnes vyberať,  boli by ste herečkou, alebo by ste sa radšej postavili za katedru?
Vždy som chcela byť herečkou a pri tom by som aj zostala. Žiaľ, osud to zariadil inak a ja som študovala na úplne inej škole. Pedagogickú fakultu som študovala len preto, že ma na herectvo neprijali, aj keď som prijímačky na VŠMU urobila. Je to zložitá história. Brat v tom čase vyštudoval za kňaza a ušiel do Vatikánu. Ale na túto tému nechcem rozprávať...

Vraj trpíte na dyslexiu, čo je pre herečku dosť nezvyčajné. Nerobí vám to v práci – napríklad počas dabovania problémy?
Áno, občas kvôli tomu vznikajú humorné situácie. Stáva sa mi totiž, že prehodím slabiky, ale rovnaký problém má napríklad aj Ady Hajdu. Keď sme sa stretli v dabingu, tak sme sa na sebe smiali. Aj on je totiž dyslektik ako ja, tak obaja veľmi zle čítame, lebo sa nám slabiky prehadzujú. Tak keď je vedľa seba napríklad veľa krátkych slov, tak ich nevieme prečítať a musíme si medzi nimi urobiť čiarky.
 
Spomeniete si na nejaký zaujímavý a zábavný moment?
Bolo ich veľa, ale konkrétne si teraz na nič také zábavné nespomeniem. Bolo to dávno, teraz už nedabujem. Viac hrám v seriáloch, vo filme a samozrejme v divadle. Alebo rada prijmem pozvanie do zábavnej relácie, napríklad som nedávno bola hosťkou v relácii Milujem Slovensko.  

Čo urobí herec, keď napríklad zabudne v divadle počas predstavenia text?
Improvizuje. Mám rada, keď je možnosť improvizovať a častokrát to robíme aj na skúškach. Týmto spôsobom vlastne obohacujeme text, ktorý je v scenári a potom tam aj zvyčajne zostane. Samozrejme ho nikdy nezopakujeme úplne presne, sú tam malé obmeny, aby sme to mali stále živé a aby aj herecký partner bol neustále v strehu. Nemám totiž rada, keď je predstavenie naskúšané do posledného slova a gesta. Herci totiž nie sú roboti a mňa teší, ak svoju úlohu môžu zahrať trošku inak dnes a trošku inak zajtra... 

Každé predstavenie je teda iné...
Presne tak. Aj diváci sú iní a inak naň reagujú. Každému hercovi sa predsa stane, že niečo v texte pozmení a nedrží sa striktne napísanej predlohy. To v podstate ani nie je možné a preto je divadlo tak krásne.
 
Máte dve úspešné dcéry. Terezka mala pred pár rokmi svadbu v USA...
Nebola to svadba, bol to sobáš. Terezka sa so svojim vyvoleným zobrala na ulici a sobášil ich z okna matrikár. Bola to teda otázka desiatich minút. Tam som nebola, sledovala som tento obrad cez internet. Terezka mala normálnu svadbu v Prahe a tú sme si poriadne užili. Bolo nás tam vtedy asi sto ľudí... 

Ako sa udržiavate fit a v kondícii?
Kondícia je pre mňa najmä duševná pohoda a myslím si, že je dôležité si vychutnať príjemné momenty voľna, ale aj v práci, či medzi ľuďmi. Viac si uvedomovať život, jeho príjemnosť a krásu. Lebo niekedy to tak strašne rýchlo ubehne. Čakáme na zajtra, na pozajtra... Treba si uvedomovať aj súčasnosť a krásu okamihu, ktorý práve prežívame.

Žijete teda najradšej dneškom?
To záleží samozrejme od mojej nálady ale aj pracovnej vyťaženosti. Ale zvyčajne sa narýchlo rozhodnem, že čo chcem robiť. Neplánujem príliš dopredu. Napríklad keď bola Terezka v Ríme na jednom festivale, zistila som, že mám tri dni voľna, tak som si kúpila letenku a prišla za ňou. Strávili sme spolu v Ríme tri krásne dni. Takže niekedy treba robiť aj takéto rozhodnutia.
 
Keď práve nepracujete, ako relaxujete?
Počas zimy rada pozerám kvalitné filmy a seriály. Teraz nemám v poriadku nohu, tak do prírody príliš nechodím.   

Ste skôr zimný človek, alebo preferujete leto?
Ak si mám vybrať z týchto dvoch možností, tak vyhrá leto. Najradšej mám však jar. Všetko sa začína rozvíjať, jar má v sebe taký pozitívny náboj a zdá sa mi, že aj ja každý rok počas jari začínam od začiatku. Schudnem, začnem športovať, viac sa o seba starám. A aj mi to každý povie. Tak sa zdá, že mám taký ročný cyklus. Na jar sa vzchopím, užijem si naplno leto a na jeseň začnem vädnúť...