Barbora Švidraňová: Čo sa jej stalo pri cestovaní na dovolenku? Omyl, ktorý by ste nečakali!

Seriál Slasti strasti! prinesie Slovenská televízia na obrazovky už zanedlho. Scenáristicky ho pokrýval Andy Kraus. Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Veľmi dobre. Poznáme sa už dlhšie, vlastne už od čias, kedy na obrazovkách bežal sitkom Panelák. Ale aj tento seriál je veľmi fajn napísaný, lebo je taký zo života. Tak je cítiť, že tam ľudia prispievajú so svojimi skutočnými príbehmi, ktoré niekedy znejú dosť absurdne.  
 
Máte v ňom aj vy humornú úlohu?  
Moja postava je tak trochu viac žiarlivá, ako by sa patrilo na bývalú ženu svojho muža. Odohráva sa v hoteli, kde sa nečakane všetci stretneme, teda ja ako bývalá manželka a môj exmanžel so svojou súčasnou ženou. Všetko zamotá náhrdelník. Ja ho totiž stratím ale súčasná žena môjho exmanžela má na krku presne taký istý. Moja žiarlivosť spôsobí veľmi humornú scénku. Pointa je v tom, že manžel proste kúpil obidvom svojim ženám - súčasnej aj bývalej, rovnaký šperk. A to sa nerobí...  

To bola scénka zo seriálu. Ste však žiarlivá v súkromnom živote?
Nemyslím si, že som nejako veľmi žiarlivá. To by na to musel byť fakt dôkaz a niečo vážne by sa muselo stať. Ale to už nie žiarlivosť, ale už skôr sklamanie. Ale nikdy som nebola ženou, ktorá sliedi mužovi v telefóne alebo ho zbytočne podozrieva. Mala som dokonca aj takých partnerov, s ktorými sme si obaja na nejakú ženu povedali, že je pekná... Lebo aj ja viem oceniť pekne a vkusne upravenú ženu keď vidím, že sa napríklad môj muž za ňou obzrie. Je to normálne a podporím to, pokiaľ to nie je príliš prehnané. Ale samozrejme, že všetkého veľa škodí.

Život píše rôzne situácie. Zažili ste aj vy niečo vtipné?
A viete, že áno? Bolo to ešte počas Veľkej noci. Letela som so synom za kamarátmi na dovolenku na Kanárske ostrovy. Oni tam už boli, tak sme leteli sami večerným letom. Všetko som mala perfektne naplánované a všetko nám dokonale vychádzalo. Tak som vedela, že tam dorazíme pekne načas. Aj synček bol v lietadle v pohode aj napriek tomu, že sme dlhší čas nikam necestovali. No po pristátí mi zatelefonovala kamarátka s tým, že kde sme. Povedala som jej, že už len vyberiem z požičovne auto a že sme o pol hodiny, keď že sme boli na malom ostrove, u nich. Poslala mi teda GPS súradnice. Keď som ich nahodila do navigácie v mobile, ukázalo mi, že to máme do našej vysnenej destinácie desať hodín trajektom.

Zrejme to bol poriadny šok...
Skoro som odpadla. Kamarátka sa ma spýtala, že kde som. Keď som sa poobzerala okolo seba, zbadala som veľký nápis. Vítali nás na ostrove Gran Canaria. Ale my sme mali letieť na ostrov Las Palmas. Ja som totiž omylom kúpila lístky do La Palma čo je hlavné mesto Grand Canarie Las Palmas. Proste som to poplietla a vôbec som o tom netušila celú cestu, až kým sme neprileteli do nesprávnej destinácie.  

Ako ste z toho vykľučkovali?
Bolo to ťažké, ale zvládli sme to. Žiaľ sme zmeškali posledný vnútroštátny let na druhý ostrov. So sebou som mala malé hladné dieťa, vedľa seba veľký kufor a auto sme mali zarezervované v požičovni na inom ostrove. Najskôr som spanikárila a nevedela som, čo budem robiť. Ale povedala som si, že keď som to doteraz dala, zvládnem to aj ďalej. Tak som objednala taxík, zabezpečila som snáď poslednú hotelovú izbu, lebo v tom čase bolo takmer všetko obsadené. A ráno sme išli na letisko a odleteli na správny ostrov.

Venujete sa veľa veciam a vlastne nič vám nie je cudzie. Ako všetko zvládate a ktorá z prác je vašou najobľúbenejšou?
Je to ťažko povedať, lebo som naozaj všestranný človek. Veľmi ma baví multifunkčnosť a objavovanie nových vecí, ktoré môžem nejakým spôsobom spojiť s tým, čo už poznám alebo viem. Takže presne takto prepájam veci, napríklad hudobno-herecké. Mám však veľmi rada aj psychológiu, spiritualitu a sebarozvoj. Kedysi dávno som dokonca chcela študovať psychológiu, ale išla som na herectvo, čo je v podstate psychológia v praxi, čo je fajn. Takže toto všetko ako keby som spájala a to je to, čo ma najviac baví. Byť akýmsi mostom medzi odvetviami, ktoré zdanlivo pôsobia, že sú ako keby nezlúčiteľné. Ale keď sa tomu človek viacej venuje, tak je to také umenie života a to ma veľmi baví.  

Pripravujete sa na spevácke či herecké úlohy? Máte nejaký spôsob prípravy?
Snažím sa zanalyzovať postavu, ktorú mám stvárniť. Tak si viem odôvodniť, prečo sa tá postava správa tak, ako sa správa a či má napríklad nejaké traumy, bloky alebo vlastnosti, ktoré sú pre ňu charakteristické. To ma fascinuje a na tom som sa naučila najviac. Pripravujem sa tak, že analyzujem postavu do špiku kostí a zisťujem, prečo reaguje tak, ako reaguje...  

Ľahšie sa vám v praxi hrá pozitívna, alebo skôr negatívna postava?
Komédie alebo ľahšie veci sa mi veľmi dobre hrajú a sú pre mňa príjemné. Horšie je, keď príde nejaká ťažšia téma. Napríklad keď som naposledy stvárňovala dramatickú postavu Anny Kareniny, bil sa môj osobný názor s predlohou. Ja by som si napríklad nikdy nezobrala život, ale musím vedieť pochopiť, prečo tá žena reagovala tak, ako reagovala. Medzi akými ľuďmi žila, kde žila, aké mala podnety na to, aby si vôbec vedela siahnuť na život.
 
Ako stvárňujete takto ťažké postavy?
Je dôležité vedieť sa odosobniť od svojich názorov a od predsudkov alebo toho, že či by sme to urobili alebo neurobili a vnímať len danú charakteristiku postavy, ktorú herec stvárňuje. A potom je dôležité vedieť ľuďom „predať“ tú, postavu tak, aby aj oni ako diváci našli vysvetlenie, prečo to napríklad urobila. Takže vo výsledku musíme byť veľmi objektívni, ale aj nestranní a súcitní k postavám, ktoré konajú aj zlo.  

Dokážete sa o takejto postavy doma v bežnom živote odpútať, alebo máte jej charakterové črty stále v mysli?  
Ako kedy. Pokiaľ je tá postava veľmi silná, riešim ju aj doma a rozmýšľam nad tým, ako by som ju ešte lepšie stvárnila. Ale čím mám väčšiu prax, tak som sa lepšie naučila od toho odpájať a venovať sa práci naozaj len na skúške či na predstavení.

Ste mamou prváčika Gabriela. Ako prebehla jeho adaptácia na školu?  
Išlo to celkom dobre, aj keď na školu si ešte stále pomaly zvykáme. Musím povedať, že som sa trochu bála, lebo má veľa energie a neobsedí na jednom mieste. Ale v škole ho to baví, takže zatiaľ to je fajn. Uvidíme, čo to spraví, keď si naozaj uvedomí, že zodpovednosť a domáce úlohy bude mať deň čo deň a že sa už nemôže toľko hrať, ako to bolo napríklad v škôlke. 

Spomínate si na svojej školské začiatky?
Pamätám si na svoje prvé prasiatko za zle vykonanú úlohu v prvom ročníku. Toto svojmu synovi neželám a budem to musieť nejako ošetriť. Dodnes si pamätám na ten pocit. Nechápala som, za čo som ho vlastne dostala. Myslela som si, že som pochopila zadanie, ale pani učiteľka mi to úplne nevysvetlila tak, ako to bolo treba. A ja som cítila krivdu. Opravila som to, ale opravila som to zle. Takže mu chcem byť kamoškou a súčasne chcem byť nápomocná. Vysvetlím mu, prečo sa mu niečo udialo.
 
Bojíte sa ešte niečoho?
Áno, obávam sa napríklad šikany. Na druhej strane však verím, že na našej škole majú programy proti šikane.

Zažili ste ju na vlastnej koži?
Pamätám si, ako nás spolužiaci ťahali za vlasy a ako nás oblievali v triede. Ale vtedy sa to nikdy neriešilo. Čiže sú to síce mikro veci, ktoré sa môžu zdať ako sranda, ale verím tomu, že sa to nevyhrotí tak, aby z toho bol nejaký problém. Ale to je proste život, takže ak by sa náhodou niečo udialo, budem ošetrovať najmä emocionálnu stránku.  

Asi máte otvorený vzťah so synom a veľa sa rozprávate.
Áno, zatiaľ mi dôveruje, neuzatvára sa predo mnou, do seba a ani do detskej izby a zatiaľ mi hovorí o všetkom, takže to si vážim. Ešte má vek, kedy si príde poplakať do náručia a povedať mi, čo sa stalo. Takže dúfam, že to bude pokračovať aj v puberte, aj keď neviem, či to bude úplne možné, ale verím, že si tento dôverný vzťah zachováme.