Bártova dcéra Ester je už dospelá: Občas ma mrzí, že…

Pochádzate z Košíc, aký je váš vzťah k rodnému mestu teraz?

Mám tam rodičov, mám tam sestru, to znamená, že mám tam rodinu. Žil som tam 20 rokov. Je pravda, že vlastne už žijem v Bratislave dlhšie, ako som žil v Košiciach, ale stále mám k nim veľmi pozitívne pocity, veľmi rád sa tam vraciam, bohužiaľ už nie veľmi často. Ale stále fandím HC Košice, je tam väzba, mám tam strašne veľa kamarátov. Na Košice skrátka nedám dopustiť, odtiaľ pochádzam, tam som bol vychovaný, pochádzam z toho prostredia a mám pocit, že to mesto a tí ľudia tam ma tiež formovali nejakým spôsobom a na Košice mám len tie najlepšie spomienky.

Ako ste si potom zvykali v Bratislave?

Ťažko. Veľmi ťažko. Bola to zmena prostredia, väčšie miesto, iní ľudia, iné vzťahy. Ale musím povedať, že študoval som tu, pracujem tu a založil som si tu aj rodinu, moja žena je z Bratislavy, aj dcéra je Bratislavčanka, tak už som to nejako celé prijal a v Bratislave sa cítim naozaj doma.

Pracujete aj v Nemocnici, hráte charizmatického chirurga s tajomnou minulosťou. Čím vás táto úloha oslovila? Priniesla vám aj nejaké zaujímavé herecké výzvy?

Určite, herecká výzva je už v tom, že je to lekár. Ale myslím, že som sa za tie 3 či 4 roky, čo to točíme, celkom naučil nejaké veci, aj odborné. Horšie je to s učením sa medicínskych výrazov. To je celkom náročné. V každom prípade je to výzva. Človek sa potom aj naučí, ako sa funguje napríklad na tej operačnej sále a poviem vám, je to obrovská zodpovednosť v reálnom živote. Takže neviem, či by som si úplne vedel predstaviť byť chirurgom. To musí mať človek veľmi pevné nervy aj trpezlivosť, je to zodpovedná práca.

Ako herec sa často stretávate s emocionálne náročnými úlohami. Ako sa s tým vyrovnávate? Aj sa na ne špeciálne pripravujete?

Ja sa na každú postavu vždy pripravujem. To je moja práca. Snažím sa hľadať cestu k tomu, čo odo mňa vyžaduje scenár, aby to bolo čo najpravdivejšie, najautentickejšie. Takže vždy si to vyžaduje prípravu.

Americkí herci si zvyknú skúšať tie úlohy v reálnom prostredí, v slovenskom prostredí asi na to nemáte priestor a čas, aby ste išli niekam pozorovať tú skutočnú profesiu.

Ale v rámci nemocničného prostredia som mal takú jednu prípravu pri inom seriáli. Boli sme naozaj na novorodeneckom oddelení, kardiologickom oddelení a bolo to veľmi intenzívny zážitok. Videli sme tam bábätká s rôznymi srdcovými poruchami, takže to bolo emotívne a veľmi náročné. Keď som točil film Vojna policajtov, naštudoval som si tie deväťdesiate roky, ako to fungovalo. Už je o tom veľa kníh aj dokumentov, takže dá sa už z niečoho čerpať a vychádzať.

Keď sme spomínali nemocnicu, aký vy máte osobný vzťah k lekárom? Vraj teda máte nejakých aj v rodine…

Áno, môj strýko je lekár, moja teta, jeho manželka, je tiež lekárka. Aj môj starý otec bol lekár. Takže pochádzam z časti z lekárskej rodiny. Ale musím povedať, že mám obrovský rešpekt pred nemocnicou, pred lekármi a vážim si absolútne ich prácu. Myslím, že to je naozaj zodpovedná a veľmi ťažká práca. A teraz sme sa dostali do obdobia, kedy vlastne sa spochybňuje veda a dokonca mám pocit, že sa dehonestuje práca lekárov, z čoho som veľmi, veľmi prekvapený. A som z toho aj nešťastný, pretože jednoducho to nespeje k ničomu dobrému.

A keď sa vy nebodaj stanete pacientom? Ste disciplinovaný, poslúchate lekárov?

Naše zdravotníctvo asi nie je v úplne najlepšom stave, pokiaľ teda viem. A jedna nemenovaná pani doktorka, ktorá už vlastne nie je medzi nami, mi povedala: Pan Bárta, len sa nedostať do nemocnice, lebo v takom zúfalom stave je zdravotníctvo. Myslím, že nehovorím nič škaredé, ani nič nové. Je to proste fakt. A horšie je to, že vlastne sa s tým robí veľmi málo. A čo sa týka mňa osobne, asi žiadny človek nechce byť chorý a ležať na nejakom oddelení. Takže sa snažím tomu vyhýbať. Snažím sa mať silnú prevenciu, aby som nebol chorý.