Geislerová o plastických operáciách: Toto ma desí a je to potupné

V najnovšom seriáli organizujete výlety pod názvom Stretnutie so smrťou. Vy by ste sa na niečo také dali?

Určite nie. Mám odpor, vzdor voči skupinovo zdieľaným zážitkom. Nemám to vôbec rada. Nedokázala by som ísť ani na skupinovú terapiu. Pre mňa je takou skupinovou terapiou práve nakrúcanie.

Na základe čoho vznikol ten odpor?

Zdieľať vnútorné prežívanie so skupinou ma vždy desilo. Možno to pramení z toho, že moja mama nás brávala na svoje rôzne záujmové skupiny od okultizmu, cez rôzne sekty, ufológiu… Nebolo to nič extrémne, len jej záujmy boli naozaj košaté a tancujúci ľudia vyvolávajúci ducha svätého ma naozaj doživotne odrádzajú.

A adrenalín je vaša šálka kávy?

Áno, to skôr. Spätne za najväčší úlet považujem to, že sme celá rodina skočili padákom. Doteraz ďakujem osudu, že som skákala ako prvá. Až keď som dole čakala, kedy sa deti vynoria z oblakov, uvedomila som si, že keby som videla, ako niekto vyskakuje z lietadla s mojimi deťmi, asi by som zošalela. To mi predtým vôbec nedošlo. Často robím rôzne veci a rozmýšľam o nich až potom. (smiech)

V rodine ste mali hercov – babičku, tetu a strýka. Aj vás ovplyvnili na vašej hereckej ceste?

Iba tým spôsobom, že som mala pocit, že je to normálne. Keby som o herectve premýšľala v inej rodine, bolo by to asi trochu divné. Oni boli hlavne divadelní herci a mojím záujmom bol vždy film. Ale babička hrala aj Chalupároch, páčilo sa mi, že ju môžem vidieť v televízii.

Váš otec bol japanológ, vy okrem angličtiny ešte ovládate iný jazyk?

Môjmu otcovi stačilo počúvať a rovno vedel daným jazykom hovoriť. Ja to mám tak, že iným jazykom rozumiem, ale neviem ich hneď používať. Napríklad Nemcom po chvíli rozumiem, ale odpovedám im po anglicky alebo taliansky. Nejaké ucho na tie jazyky mám. A vo filme Karavan hovorím viac po taliansky než po česky.

Vaša mama je maliarka a vy ste všetky sestry tiež rôzne umelkyne. Vaše detstvo bolo asi iné než vašich spolužiakov.

Bývali sme v dome, ktorý otec postavil a v čase, keď ľudia vyhadzovali starožitnosti. Moji rodičia ich zbierali, takže som žila obklopená krásnymi starožitnými vecami. Ja som však túžila žiť v paneláku, pretože tak to mali moji kamaráti a mne sa to veľmi páčilo. Naše detstvo bolo teda iné. Do určitej miery mi to prišlo normálne, ale tiež som si priala mať to, čo mali ostatní. No čím je človek starší a buduje si vlastnú rodinu, tým viac si uvedomuje, že to, čo nám ponúkli oni, bolo vzácne. Bola tam veľká miera slobody a rešpektu, ale aj pragmatizmu. Proste taká zaujímavá kombinácia mäkkých a tvrdých vecí dokopy, ktoré zafungovali.

Z detí ste tá stredná a o tých sa hovorí, že dokážu vlastne vychádzať s každým a vedia dobre riešiť konflikty…

Ja ich viem vyvolávať. (smiech) Ale mám celkom naštudované charakteristiky stredných detí a na mňa sedí to, že hneď, ako môžu, vypadnú z rodiny a hľadajú ocenenie inde. U mňa to bolo približne v 15 rokoch, keď som túžila, aby si ma konečne niekto všimol. Hovorí sa, že to druhé dieťa je vo všetkom šikovnejšie, ale to len prístup rodičov ho núti k tomu, aby bolo šikovnejšie, aby sa o seba postaralo.