Fitneska s problémom: Dlhoročný boj s jedlom a nenávisť

Tatiana Kyseľová začala mať problém so svojím výzorom na základnej škole, kde sa porovnávala so spolužiačkami. Okrem plnšieho bruška vyčnievala z radu aj tmavšou pokožkou, čiernymi vlasmi a viditeľnejším ochlpením.

„Komentáre na môj výzor boli rôzne a v určitej časti života mali na mňa taký dopad, že som 5 rokov nosila dlhé mikiny, aby nebolo vidieť moje chlpaté ruky, nikdy som nemala odhalené nohy alebo obtiahnuté tričko,“ prezradila Báječnej Žene. „Nenávidela som to, ako vyzerám a snažila som sa to väčšinu života zmeniť,“ priznala nám.

Tatiana aj v rámci rodiny vyrastala v prostredí, kde sa riešila hmotnosť. Už v mladom veku započula rôzne rady o chudnutí, ktoré si mamine kamarátky medzi sebou vymieňali. „Ako sa môj vzťah k diétam a cvičeniu prehlboval, ten k sebe samej sa výrazne zhoršoval, až som mala na seba nerealistické nároky so snahou splniť ideál krásy, ktorý vlastne ani neexistuje,“ konštatuje teraz.

Informácií o naozaj zdravom stravovaní bolo v čase jej dospievania málo. Ženy si medzi sebou posúvali neodborné až nebezpečné rady a diéty. „Každá jedna zhoršovala nielen moje mentálne, ale aj fyzické zdravie, od neustálych chutí na sladké, prejedanie, výčitky, jojo priberanie, nenávisť voči svojmu telu, ktoré som potom dávala dokopy roky,“ uviedla.

Neustála túžba schudnúť ju priviedla k cvičeniu. Spočiatku to bola zumba, neskôr skúsila fitnes centrum. Tam sa jej zapáčilo, ako sa dokáže prekonávať a budovať si disciplínu. Popri tom sa však stále obmedzovala v jedle.

Dlhodobo nízky príjem kalórií sa prejavil v tom, že neustále myslela na jedlo a mala zvýšené chute. Prišli však aj iné psychické prejavy ako častá nervozita, horšie sústredenie a pamäť, posadnutosť kontrolou nad jedlom. A jej telo sa tiež necítilo dobre, bojovala s nafukovaním, mala problémy s vyprázdňovaním aj menštruáciou. A neustále bola hladná.

Striedali sa u nej obdobia diétovania a prejedania. „Takto som fungovala skoro 12 rokov. Život mi to ovplyvnilo natoľko, že som si nevedela normálne užiť dovolenku pri mori a riešila som len to, ako vyzerám v plavkách, čo si o mne ľudia pomyslia a aké to je otrasné,“ priznala nám s tým, že často ju aj v bežnom živote zachvátil plač nad tým, že sa v každom oblečení cíti škaredo a nemá si vlastne čo obliecť.

Kvôli potrebe kontroly nad tým, čo je, odmietala napríklad výlety a na oslavy si nosila krabičky s vlastným jedlom, pretože nevedela, koľko kalórií má naservírovaný pokrm.

„Najviac mi utkveli v pamäti napríklad oslavy, o ktorých netuším, kto tam bol a aké darčeky som dostala, ale riešila som, koľko čipsov, koláčov a sladkostí som pojedla a netuším, ako si to teraz zapíšem do kalorických tabuliek,“ opísala. Podľa Tatiany v tom čase život nežila, iba prežívala a jej negatívny vzťah k jedlu a telu slúžil ako také klapky na oči, ktoré prekryli všetko ostatné.

Dlho si neuvedomovala, že má problém, keďže prejedanie, chute na sladké, myšlienky na jedlo, nespokojnosť so svojím telom, či obsesívne počítanie krokov a kalórií sa vo fitnes komunite normalizovalo. Aj keď sa snažila svoj problém ľuďom v okolí vysvetliť, mala pocit, že ju nikto poriadne nechápal, alebo sa jej ponúkali jednoduché riešenia v štýle, že si proste nemá kupovať veľa jedla.

„V mojom prípade išlo o veľmi narušený vzťah s jedlom, ktorý sa odohrával primárne v mojej mysli, nebol viditeľný na mojej hmotnosti ani zdravotných výsledkoch ako pri niektorých druhoch porúch príjmu potravy,“ vysvetlila, prečo okolie v jej prípade nebilo na poplach.

Preto jej nikdy nebola ani žiadna porucha diagnostikovaná. „Nikdy som nevyhľadala odbornú pomoc a pomohla som si skôr sama. Stratila som tým veľa času, ale získala skúsenosti, ktoré ma doviedli k štúdiu výživy a práce ako nutričnej špecialistky so zameraním sa na vzťah s jedlom a poruchy príjmu potravy,“ povedala nám.

Problémy si nakoniec uvedomila vďaka zahraničným odborníkom prítomným na sociálnych sieťach. Našla sa vo viacerých definíciách. „Keď som si uvedomila, že moje symptómy nie sú normálne a dá sa s nimi niečo robiť, neváhala som ani minútu a začala som celú problematiku zlého vzťahu s jedlom, porúch príjmu potravy a dopadov diétovania na psychiku aj fyzický stav človeka človeka študovať podrobnejšie,“ uviedla.

A práve takto začala liečiť sama seba. „Najzásadnejšie bolo pochopiť individualitu, nájsť znova rešpekt voči samej sebe,“ tvrdí Tatiana. Začala sa teda uzdravovať zvnútra, aby si už viac neubližovala nadmerným cvičením, diétovaním a šikanovaním samej seba slovami, aká je nemožná, ako otrasne vyzerá a ako nikdy nedokáže žiť zdravo.

„Túto zmenu nevidieť voľným okom a málokto vás za ňu ocení. Je mi veľmi ľúto, že sa ako spoločnosť sústredíme na zovňajšok, pričom sa to najdôležitejšie odohráva v našom vnútri,“ konštatuje Tatiana.

Aktuálne je v stabilnom stave – má dostatočný príjem potravy a nebojuje so záchvatmi prejedania ani nutkavými myšlienkami na jedlo. Naučila sa svoje telo počúvať, rešpektovať ho a starať sa oň tak, aby bolo nielen fyzicky, ale aj psychicky spokojné. A pomáha aj iným. Z hľadiska dlhodobo udržateľného životného štýlu je podľa nej dôležité vytvoriť si zdravý vzťah k jedlu, pohybu a sebe samej.