Peklo, na ktoré nesmieme zabudnúť. Lebo najhorším táborom smrti nebol Osvienčim...

Mladí strážnici mali na výber z tisícok ľudí. Tak si náhodne vybrali z radu ďalšiu nevinnú obeť. Vystrašený muž vychudnutý na kosť a kožu si musel kľaknúť. Nešlo to podobrotky, vzpieral sa a vedel, prečo. Dvaja uniformovaní mladíci sa postavili za neho, dvaja vedľa neho. Jeden držal neboráka za vlasy, druhý vzal do ruky pílku a priložil mu ju na krk. Potom si urobili fotografiu na „pamiatku“, a pílili, až kým chlapíkovi neodpadla hlava...

Medzitým len o pár desiatok metrov ďalej zobral ďalší „strážnik“ do rúk bábätko. Chytil ho za obnaženú nôžku až sa vykĺbila, zahnal sa, a poriadnym švihom a s hurónskym rehotom k tomu, hodil dieťa o murovanú stenu. Jeho kolegovia zatiaľ niekedy v tom čase zabíjali chorú babičku kladivom a sekerou.
Zverstvá prebiehali aj pri rieke Sáve. Uniformovaní kati do nej s rehotom hádzali malé deti a prizerali sa, ako sa topia, v tehelni s pecami zasa skončili svoj život ďalší ľudia. Boli upálení zaživa, lebo ich sadistickým strážcom sa už nechcelo donekonečna neborákom vypichovať oči hákmi a sťahovať ich z kože, aj keď tento spôsob popravy bol vraj najlacnejší, tak prečo míňať peniaze na guľky a plyn... 

Toto sú zverstvá, ktoré sa naozaj stali. História nám totiž pripomína, že zlo sa môže šíriť v mene ideológií, ktoré popierajú ľudskosť. Mnohí ľudia podľa portálu denníkn považujú za najdesivejší koncentračný tábor poľský Osvienčim, kde nacisti pripravili o život viac ako milión ľudí. V skutočnosti bol desivejším miestom chorvátsky tábor Jasenovac, aj keď v ňom prišlo o život „len“ 700-tisíc Srbov, Rómov a Židov. Je to žiaľ málo známa, no o to desivejšia kapitola dejín, oproti ktorej bol aj Osvienčim mierny a ľudský... Prím tu totiž mala neopísateľná brutalita a „ručná“ práca!

V období druhej svetovej vojny vznikol v Chorvátsku tzv. Nezávislý štát Chorvátsko, ktorého vládnuci režim Ustašovcov spojil nacistickú rasovú ideológiu s náboženským fanatizmom. Ich cieľ? Bol ním čistý chorvátsky národ. Prostriedky, ktoré na to použili, však šokovali dokonca aj ich nacistických spojencov.
Na brehu rieky Sávy, na mieste tábora Jasenovac, sa totiž odohrávali zverstvá, aké si dnešná generácia dokáže len ťažko predstaviť. Tento „tábor smrti“ sa stal symbolom neľudskej krutosti, ktorá bola často vykonávaná „ručnými“ metódami. Z tohto miesta nebolo úniku – len smrť ponúkala vykúpenie z nekonečného utrpenia.

Jasenovac sa od ostatných táborov odlišoval tým, že smrť neprichádzala „priemyselnými“ metódami ako v iných táboroch, ale bola brutálne osobná. Vraždiace nástroje neboli technológie, ale nože, kladivá a píly. Otrasné činy vykonávali mladí vojaci, ktorých vek sotva presahoval 20 rokov, no ich sadistická brutalita nemala hraníc. Niektorí si dokonca medzi sebou merali „výkonnosť“. Napríklad vtedy iba 24-ročný Petar Brzica sa nechválne „preslávil“ tým, že za jedinú noc podrezal viac ako 1 300 väzňov.

Kým mnohé iné koncentračné tábory boli po vojne zdokumentované, Jasenovac zostal dlho pred očami ľudí utajený. Po vojne bol totiž celý tábor vyhodený do vzduchu, aby sa zahladili stopy. Dôkazy o zverstvách sa však zachovali v denníkoch a správach nacistov, ktorí sami označovali Jasenovac za „stelesnenie pekla“.
Počas štyroch rokov jeho existencie tu zahynulo odhadom až 700-tisíc ľudí – Srbov, Rómov, Židov a politických odporcov. Dnes je na tomto mieste pamätník, ktorý pripomína nielen obete, ale aj temnú stránku ľudskej histórie.

Ako píše portál Interez, v tábore Jasenovac, ktorý fungoval ako koncentračný a vyhladzovací tábor, sa odohrávali neslýchané zverstvá. Krutosť, akú si dnes len ťažko dokážeme predstaviť, bola súčasťou každodenného života tohto miesta, ktoré nacisti a spojenci často prirovnávali k Danteho peklu.
Krutosti vykonávané v Jasenovaci zahŕňali dva hlavné spôsoby zabíjania a koho skolila „mechanická metóda“, mal vlastne šťastie.
Mechanické metódy totiž zahŕňali využívanie plynových komôr či spaľovanie ľudí zaživa v peciach. Boli považované za „rýchlejšie a efektívnejšie“, no ich použitie bolo menej časté v porovnaní s ručnými metódami. V tých sa totiž strážcovia poriadku, ako sa sami nazývali, doslovne vyžívali.

Ručné metódy boli sadistické a osobné. Vojaci používali pri mučení a vraždení nože, píly, kladivá, háky či tehly.
Ručné zabíjanie sa v Jasenovaci stalo „preferovaným“ spôsobom, pretože stráže mali na vykonávanie násilia voľnú ruku. Tak svoje obete mučili, až kým nezomreli. Zabíjanie sa vykonávalo verejne, aby ostatní väzni boli svedkami a žili v permanentnom strachu. 

Prvou krutosťou bolo podrezávanie hrdiel. Niektorí strážcovia, ako Petar Brzica, sa „chválili“ tým, koľko obetí dokázali zabiť za jeden deň. Tak Brzica podľa svedectiev podrezal za jednu noc hrdlo viac než 1 300 ľuďom. V „kurze“ bolo medzi strážcami aj vypichovanie očí a sťahovanie zaživa z kože. Bola to jedna z najbrutálnejších praktík a jej bonusom bolo, že to vykonávali pred očami matiek, otcov, synov a dcér.
Zverstvá sa týmto nekončili. Obľúbenou „činnosťou“ v tábore smrti bolo aj odrezávanie končatín tak, aby mučený čo najviac a čo najdlhšie trpel.
Sadistickí strážcovia sa nezastavili ani pred deťmi. Existujú svedectvá o tom, že boli zabíjané priamo pred očami svojich rodičov.
Sexuálne násilie nebolo v tábore ničím nezvyčajným. Ženy boli často brutálne viac krát znásilňované a následne vraždené.

Strážcovia Jasenovca však neboli len vykonávateľmi ohavných činov, ale často aj tvorcami sadistických „súťaží“. Organizovali napríklad hry, kde si merali, kto dokáže zabiť najviac obetí za čo najkratší čas.
Miroslav Filipović, prezývaný „Fra Sotona“ (brat Diabla), bol známy svojou brutalitou. Rád vypichoval svojim obetiam oči, odrezával im časti tela a zabíjal ich bez zjavného dôvodu.
Niektorí svedkovia spomínali, že strážcovia si „užívali“ sledovanie mučenia a smrti ľudí a považovali to za akúsi formu zábavy.

Okrem fyzického násilia bol však Jasenovac aj miestom psychického teroru. Väzni žili vo vedomí, že smrť môže prísť kedykoľvek a akokoľvek. Boli nútení sledovať vraždy svojich blízkych, hladovali a bola im odopieraná aj voda. Na akúkoľvek zdravotnú starostlivosť mohli tiež zabudnúť.
Tábor Jasenovac sa stal symbolom absolútnej dehumanizácie a ukazuje, kam až môže zájsť nenávisť a ideológia, ktorá potláča ľudskosť. Krutosti tohto tábora sú dnes mementom, že zabúdanie na minulosť môže viesť k opakovaniu podobných zverstiev.

Tábor Jasenovac bol zriadený v roku 1941. Väzni v ňom boli počas štyroch rokov popravovaní systematickými, primitívnymi a tými najbrutálnejšími spôsobmi, čo z neho robí najkrutejší tábor v histórii Európy. Odhaduje sa, v Jasenovaci prišlo o život 700-tisíc ľudí, ale presný počet obetí je stále predmetom historických sporov, lebo historici dodnes vedú diskusie o rozsahu obetí a charaktere zverstiev. Tak nečudo, že je dodnes považovaný za jedno z najtemnejších miest európskej histórie.

Po vojne bol tábor zbombardovaný, aby sa zamaskovali zverstvá v ňom spáchané a snaha o jeho zdokumentovanie bola tiež obmedzená politickými pomermi v bývalej Juhoslávii. Až po rozpade Juhoslávie sa začali viac otvárať otázky zodpovednosti za tieto zločiny. Na mieste, kde sa tábor nachádzal, je dnes umiestnený Pamätník obetiam Jasenovaca, ktorý je venovaný pripomenutiu obetí a slúži ako varovanie pred následkami extrémizmu a nenávisti. Pamätník je symbolom mieru, zmierenia a pamiatky na nevinné obete.