Strašidelná polepšovňa v srdci Amazónie: Temné tajomstvá, ktoré desia aj po desaťročiach

Po jej zatvorení však začali vychádzať na povrch desivé odhalenia, ktoré siahajú až do najhlbších temnôt ľudskej minulosti.

Fikcia, alebo príbeh založený na skučných udalostiach? Každopádne náš príbeh odráža mnoho faktov, ktoré sa mohli stať kdekoľvek, lebo strašidelných zariadení s temnou minulosťou je na svete veľa: Budova detskej polepšovne bola po celé desaťročia ponechaná napospas pralesu, kým ju brazílske úrady nevybrali na renováciu ako potenciálnu turistickú atrakciu. No to, čo sa v nej našlo, prekonalo akékoľvek očakávania. Skryté miestnosti, zamurované dvere a desivé nápisy na stenách pripomínali, že táto polepšovňa nebola iba miestom disciplíny – bola doslova väzením.

Robotníci našli podzemné cely, ktoré neboli súčasťou pôvodných plánov. Na stenách boli vyryté slová v rôznych jazykoch, ktoré mohli patriť deťom privezeným z rôznych kútov Južnej Ameriky. Najdesivejšie však bolo, že v jednej z miestností sa nachádzali desiatky starých detských kresiel s koženými pásmi, ktoré naznačovali neľudské praktiky.

Pod budovou robotníci objavili úzky tunel, ktorý sa tiahol stovky metrov do hustého pralesa. Miestni tvrdili, že tento tunel mohol slúžiť na tajné presuny detí, ktoré zmizli bez stopy. Denníky a listy, ktoré sa našli v skrytých skriniach, opisovali „nočné pochody“ detí, ktoré sa už nikdy nevrátili.
Niektoré dokumenty naznačovali, že polepšovňa slúžila ako zástierka pre temné experimenty, pravdepodobne financované z neznámych zdrojov. Existovali zmienky o „lekároch“, ktorí nikdy neboli oficiálnymi zamestnancami.

Aj keď bola budova oficiálne označená za pamiatku, miestni obyvatelia ju považujú za prekliate miesto. Tvrdia, že po zotmení počuť v ruinách detský plač, volanie o pomoc a šepot. Viacerí z nich sa v noci vyhýbajú prechádzkam v okolí, pretože veria, že duchovia zmiznutých detí stále hľadajú cestu von.

Napriek tomu brazílske úrady plánujú z polepšovne urobiť múzeum. Budova zatiaľ zostáva neprístupná verejnosti, ale jej tajomstvá a príbehy, ktoré si medzi sebou rozprávajú miestni obyvatelia, budú strašiť ešte ďalšie generácie.

Sofia, 14-ročné dievča, bola do sanatória poslaná pre údajné „neposlušné správanie“ – často mala nočné mory a hovorila, že vidí veci, ktoré ostatní nevidia. Hoci ju sem poslali na „terapeutické liečenie“, čoskoro zistila, že terapie boli len zámienkou.

Každú noc ju zobudili a odviedli do tmavej miestnosti s kreslami a popruhmi. Tam musela znášať zvláštne procedúry – záblesky svetiel, elektrické impulzy a hlasné zvuky, ktoré ju mali „oslobodiť od temnoty“. Po mesiaci zmizla bez stopy. Podľa denníkov ostatných chovancov ju naposledy videli vstupovať do podzemného tunela.

Luis, 16-ročný chlapec s veľkým talentom na maľovanie, skončil v sanatóriu po konflikte so svojím otčimom. Jeho obrazy, ktoré maľoval na steny svojej izby, zobrazovali zvláštne výjavy – prázdne miestnosti, zvláštne postavy v bielych plášťoch a tunely s tieňmi.

Zamestnanci ho začali obviňovať, že vyvoláva „strach medzi ostatnými“. Jedného dňa mu všetky obrazy strhli a nahradili prázdne biele steny. Luis prestal hovoriť a po čase úplne zmizol. Miestni sa domnievajú, že jeho posledný obraz bol ukrytý v tajnej chodbe, kde zanechal stopu o tom, čo sa skutočne dialo.

Ana, 12-ročná sirota, ktorá trpela stiesnenosťou, bola do sanatória poslaná po tom, čo utiekla z niekoľkých pestúnskych domov. Hlavná sestra ju často zatvárala do tmavej miestnosti – malej, klaustrofobickej komory, kde bola nútená zostať celé hodiny v absolútnom tichu. „Liečba tichom“ bola vraj určená na to, aby ju naučila ovládať svoje pocity, no podľa Aninho denníka počula v miestnosti šepoty, ktoré nepatrili nikomu živému. Po dvoch mesiacoch sa našli jej šaty v sprchách, no samotnú Anu už nikdy nikto nevidel.

Mateo, 17-ročný vodca malého „odboja“ medzi chovancami, sa snažil presvedčiť ostatných, aby sa postavili proti zamestnancom. Tvrdil, že niektorí z chovancov boli odvádzaní do podzemného tunela, z ktorého sa nevrátili. Počas jedného pokusu o útek sa Mateo stratil spolu s ďalšími šiestimi deťmi. Ostatní chovanci v denníkoch písali o tom, že v noci počuli kroky a tlmený krik. Niekoľko týždňov po Mateovom zmiznutí sa v tuneli našla jeho bota, no žiadne ďalšie stopy po skupine neexistujú. 

Emilia bola jednou z najmladších chovankýň, ktorá mala iba 10 rokov. Pochádzala z chudobnej rodiny, ktorá si nemohla dovoliť liečbu jej epilepsie, preto ju poslali sem. Hoci ju spočiatku nechávali na pokoji, začala rozprávať o hlase, ktorý ju volal z podzemia. Tvrdila, že počuje „pani v bielom“, ktorá ju chce zachrániť. Sestry a doktori tvrdili, že halucinuje, a začali ju podrobovať tvrdším procedúram. Emilia jedného dňa odišla zo svojej izby a už ju nikto nikdy nevidel. Jej hlas však údajne niektorí miestni stále počujú v ruinách sanatória.