Tajuplné stretnutia na pokraji smrti: Mýtus alebo realita? Možno ste ich zažili aj vy...

Tento desivý jav, známy ako „Syndróm tretieho človeka“, už desaťročia vyvoláva otázky a napĺňa vedecké diskusie aj internetové fóra. Hoci je táto skúsenosť na prvý pohľad priam nadprirodzená, vedci ju skúmajú a pokúšajú sa nájsť racionálne vysvetlenie. Tento záhadný fenomén nie je žiadnou novinkou. Už vyše sto rokov existujú správy o ľuďoch, ktorí v extrémnych situáciách vnímali prítomnosť neznámej bytosti, ktorá im poskytla útechu alebo dokonca zachránila život. A čo je ešte zarážajúcejšie, mnohí z nich si neskôr uvedomili, že fyzicky pri nich nikto nebol.

Syndróm tretieho človeka je častý najmä medzi tými, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu – horolezci, potápači či astronauti. Jedným z najznámejších prípadov je príbeh polárneho bádateľa Sira Ernesta Shackletona, ktorý sa so svojou posádkou ocitol na pokraji smrti počas legendárnej expedície v rokoch 1914 až 1916. Podľa jeho spomienok im tajomná sila pomohla prejsť nehostinným Antarktídou, keď všetka nádej vyhasla. Prečítate si takéto príbehy a začnete sa pýtať: Ide o nadprirodzený fenomén alebo len o ochranu, ktorú si ľudská myseľ vytvára v extrémnych podmienkach? 

Hoci mnohí vnímajú tieto zážitky ako božské zásahy, vedci majú iný pohľad. Výskum švajčiarskeho tímu naznačuje, že podobné pocity môžu byť vyvolané aj stimuláciou určitej časti mozgu. V jednom experimente vedci dokázali, že elektrická stimulácia u ženy s epilepsiou spôsobila pocit, že vedľa nej stojí neznámy človek. A keď prúd vypol, prítomnosť zmizla. Vedci tak predpokladajú, že fenomén súvisí s reakciou mozgu na extrémny stres.

Je to teda iba ilúzia alebo skutočne niečo viac? Mnohí sa zhodujú, že tento zvláštny jav môže byť spôsobom, akým naše podvedomie bojuje za prežitie v krízových momentoch. Slávny horolezec Reinhold Messner tvrdí, že v takých chvíľach sa každý z nás môže stretnúť s pocitom prítomnosti niekoho, kto nás vedie. 

Nech už tento fenomén pochádza z neba, alebo je výsledkom biologickej reakcie, jedno je isté – Syndróm tretieho človeka je záhadou, ktorá neprestáva fascinovať vedcov aj laikov po celom svete. Možno nás na pokraji smrti skutočne niečo alebo niekto chráni. Alebo je to len hra nášho mozgu? Rozhodnutie, čomu veriť, ostáva na nás. 

Vedecké záhady a osobné príbehy, ktoré v sebe spájajú Syndróm tretieho človeka, však nielen že fascinujú, ale aj desia. Ľudia, ktorí zažili túto prítomnosť, opisujú pocity útechy, pokojného hlasu a nejasnej postavy, ktorá sa zjavuje v momentoch najväčšej beznádeje. Pre tých, ktorí boli na pokraji života a smrti, je táto skúsenosť často tým, čo ich drží pri živote. Niektorí hovoria o anjeloch, iní o duchoch, no spoločným prvkom je, že tento tretí človek im pomohol prežiť situácie, ktoré by sa inak mohli skončiť tragicky.

Jedným z najšokujúcejších prípadov je príbeh potápača, ktorý bol v podmorských jaskyniach, keď stratil orientáciu. Vo chvíli, keď mu už dochádzal kyslík, zrazu pocítil, ako ho niekto vedie k východu. Prežil len vďaka pocitu, že je pri ňom ďalšia osoba, ktorá ho dostala do bezpečia. Podobné príbehy zdieľajú aj vojnoví zajatci, ktorí opisujú, že počas najhorších mučení cítili prítomnosť niekoho, kto ich uistil, že všetko bude v poriadku, a dodal im silu vydržať.

Tieto svedectvá vzbudzujú dojem, že Syndróm tretieho človeka nie je len záležitosťou náhodných halucinácií. Zatiaľ čo vedci sa stále snažia nájsť dôvody, prečo k týmto zážitkom dochádza, tí, ktorí ich zažili, v tom vidia niečo oveľa hlbšie a osobnejšie.

Hoci sa nedá jednoznačne povedať, či Syndróm tretieho človeka je výsledkom nadprirodzených síl alebo obranného mechanizmu nášho mozgu, zostáva fascinujúcim fenoménom, ktorý dokazuje, aká je ľudská myseľ neprebádaná a zložitá. Či už ide o pomoc zo záhrobia, alebo o kúsok nášho vnútorného sveta, ktorý sa v extrémnych situáciách prebudí, otázka zostáva otvorená: Je niečo alebo niekto, kto nás chráni v tých najtemnejších chvíľach? Tento fenomén neprestáva vzbudzovať zvedavosť a možno aj strach, no zároveň ponúka nádej, že v tých najťažších chvíľach nie sme nikdy celkom sami.
A nech už veríte čomukoľvek, jedno je isté – niektoré záhady sú príliš hlboké na to, aby ich ľudská veda dokázala úplne rozlúštiť. A možno je to tak dobre. 

Third Man Syndrome, teda Syndróm tretieho človeka je pojem, ktorý označuje zvláštny jav, keď niekto zažíva pocit prítomnosti ďalšej osoby počas extrémne stresujúcich alebo život ohrozujúcich situácií, najčastejšie v kontexte prežitia v nebezpečných podmienkach. Táto osoba, nazývaná „tretí muž“ (Third Man), sa často vníma ako duch alebo neviditeľný sprievodca, ktorý človeku pomáha prekonať krízovú situáciu a dodáva mu odvahu alebo navigáciu. 

Jav bol zdokumentovaný napríklad u horolezcov, polárnych bádateľov, preživších katastrof a podobných situáciách. Slávny horolezec Ernest Shackleton vo svojej expedícii na Antarktídu spomenul, že jeho tím cítil prítomnosť niekoho tretieho, aj keď v skutočnosti boli len dvaja. Vysvetlenia tohto fenoménu sa pohybujú od psychologických mechanizmov, ako je disociácia, až po spirituálne či náboženské interpretácie.