V boji s časom a osudom: Príbehy utečencov očami zdravotnej sestry...

Erika pracuje v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Dennodenne sa stretáva s bolesťou a útrapami utečencov, ktorí prešli nepredstaviteľnými životnými skúškami. „Ich príbehy plné zúfalstva, ale aj nádeje ma nútia nezastaviť sa,“ hovorí Erika, pre ktorú je pomoc ľuďom poslaním aj v tých najťažších chvíľach. 

Erika sa stretáva v práci deň čo deň s príbehmi plnými zúfalstva ale aj odvahy. Dočasný domov pre utečencov z celého sveta sa stal miestom, kde sa ľudské osudy píšu v najkrutejších farbách. Každý deň totiž privádza do útvaru pre zadržaných cudzincov nových ľudí – tváre, ktoré zažili najťažšie chvíle, aké si väčšina z nás nevie ani predstaviť.

Erika, ktorá predtým pracovala na chirurgickom oddelení a na urológii, sa rozhodla prijať prácu v tomto utečeneckom tábore, no priznala, že to bolo najmä preto, že túžila pomáhať tým, ktorí utekajú pred vojnou, hladom či prenasledovaním. „Vždy som chcela pomáhať ľuďom. Už ako dieťa som vedela, že chcem byť zdravotnou sestrou, ale keď prišla ponuka pracovať tu, váhala som. Myslela som na choroby, obavy z iných kultúr a terorizmu, no nakoniec prevážila túžba pomáhať,“ hovorí Erika a s miernym úsmevom dodáva, že pre ňu výzvy vždy stáli za to.

Tak sa dnes stretáva s mnohými tvárami a osudmi, ktoré k nám prichádzajú z najrôznejších kútov sveta. Každý nový utečenec musí prejsť zdravotnou prehliadkou. Tá zahŕňa vstupný odber krvi a základné zdravotné vyšetrenia. „Niekedy prichádzajú v takom stave, že nedokážeme uveriť, aké utrpenie museli prežiť. Špinaví, unavení, často podvyživení alebo s ranami, ktoré si odniesli z dlhých týždňov putovania,“ opisuje Erika. Príchod zimy situáciu len zhoršuje, keďže mnohí dorazia v ľahkom oblečení, vystavení zime a chorobám.

Rečová bariéra býva častou prekážkou, keďže pre Eriku a jej tím je nevyhnutné pochopiť zdravotné problémy nových obyvateľov tábora. „Často využívame tlmočníkov, ktorí nám pomáhajú rozumieť ich potrebám. Pre nich sme prvými, ktorým sa môžu sťažovať a nájsť útechu,“ vysvetľuje. Práve schopnosť empatie a citlivosti k ich kultúrnym rozdielom sú pre zdravotnú starostlivosť v tábore kľúčové. „Nejde len o ošetrenie rán, ale o to, aby cítili, že sú tu vítaní a že im rozumieme,“ dodáva.

Erika sa stretáva so širokým spektrom zdravotných problémov. Medzi najčastejšie patria infekčné choroby, ako hepatitída či tuberkulóza, HIV a v období chladných mesiacov čelí nárastu prípadov svrabu a chorôb dýchacích ciest. Rovnako náročné sú aj psychické traumy, ktoré si mnohí z utečencov nesú so sebou. Prešli vojnovými konfliktami a prevratmi, často trpia depresiou, úzkosťou či posttraumatickým stresovým syndrómom.

„Vidím to každý deň. Prichádzajú sem ľudia, ktorí utiekli pred nepredstaviteľným. Majú za sebou ťažké skúsenosti, stratu blízkych, domova, a hľadajú tu aspoň kúsok pokoja a bezpečia. Jeden chlapec z Bangladéša ma dodnes mrzí – bol január, prišiel k nám s desiatimi ďalšími ľuďmi, boli len v teniskách, v tenkých bundách a v lese sa ukrývali asi týždeň. Všetci mali omrzliny, ale chlapcovi museli nakoniec amputovať prsty na nohách. Chcel nový život, ale jeho sen ho stál zdravie,“ spomína Erika so zármutkom.

V tábore sa pracovníci dostávajú aj do zložitých situácií. „Spomínam si na vzburu cudzincov zo Sýrie, približne dvadsiatich ľudí. Pokúsili sa ujsť, lebo odmietali umiestnenie v našom zariadení. Vtedy som mala naozaj strach,“ spomína. 

Na Slovensku máme dva Útvary policajného zaistenia pre cudzincov, ale len ten v Sečovciach môže prijímať deti. A príbehy detí bývajú často tie najťažšie. Sú často tichými obeťami konfliktov a násilia. „Často myslievam na mamičku so štyrmi deťmi zo Sýrie. Deti boli také vystrašené, že odmietali jesť a trpeli žalúdočnými problémami. Matka sa obávala, že jej ich vezmú, a odmietala spolupracovať, no s pomocou tlmočníka sa nám podarilo získať jej dôveru,“ spomína Erika. V takýchto prípadoch sa práca zdravotníkov mení na omnoho viac ako len poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Spolu s tímom psychológov a sociálnych pracovníkov sa musia stať oporou a poskytnúť psychickú podporu, ktorú tieto deti i ich rodiny zúfalo potrebujú. „Boli chvíle, keď som videla len deti a ich utrpenie, ktoré nevedia vyjadriť slovami. Najťažšie je to zvládnuť, keď ste žena a matka,“ priznáva. Deti častokrát odmietajú komunikovať, neustále sú v strehu a vystrašené. Pomocou malých gest a hier sa však Erika a jej kolegovia snažia prebúdzajúci strach detí zmierniť. Našťastie, aj v ťažkých chvíľach sa dejú zázraky. „Krásna spomienka je na narodenie chlapčeka, mamička bola z Číny.  A zrazu sme všetci boli krstnými rodičmi,“ hovorí Erika.

V tábore sú ľudia, ktorí svoje sny a všetok majetok investovali do nebezpečnej cesty, len aby skončili v neistote ďalekej krajiny, ďaleko od svojich rodín a bez istoty, čo bude ďalej. „Sú to veľmi ťažké chvíle, keď vidíte, že im priekupníci vzali všetko, čo mali. Chceli lepší život, ale namiesto toho prišli o všetko,“ opisuje Erika osudy utečencov, pre ktorých slovenský tábor je len prechodným miestom na ceste k vysnívanému životu. Napriek tomu, že sa mnohí snažia o nový začiatok v krajinách, ako je Nemecko či Francúzsko, Erika hovorí, že pre niektorých to znamená začiatok ďalšej neistej kapitoly. „Aj keď sa mnohí z nich stanú obeťami priekupníkov, ktorí im sľubovali bezpečnú cestu, stále veria, že raz nájdu svoj domov,“ vysvetľuje.

Na chvíľu úplne neznámi ľudia vstupujú do jej života, ale tá chvíľa je taká silná, že zasiahne aj profesionálnu zdravotnú sestru. „Príbeh mladého osemnásťročného chlapca z Iraku ma veľmi zasiahol. Často sa sťažoval na bolesť hlavy. Následne po odborných vyšetreniach sa u neho zistil nádor na mozgu, ktorý bolo potrebné urgentne operovať. Medzi tým ale odišiel do Nemecka. Keď od nás odišiel, už som o ňom nikdy nepočula. Veľmi by ma zaujímalo ako sa má a či sa vyliečil,“ zdôveruje sa Erika.

Práca v tábore je fyzicky i psychicky náročná, a preto sa Erika musí snažiť odosobniť od silných príbehov, s ktorými denne prichádza do kontaktu. „Ak sa to nenaučíte, táto práca vás rýchlo pohltí. Nemôžete si všetko brať k srdcu, musíte si držať odstup. Aj keď niekedy to jednoducho nejde. Musíte však myslieť na to, že ak stratíte energiu a vyhoríte, nebudete môcť pomôcť nikomu,“ vysvetľuje s pochopením, ktoré získala až rokmi praxe.

Podporu jej rodiny považuje za kľúčovú a často zdôrazňuje, že je veľkým šťastím mať ľudí, ktorí jej rozumejú. „Moje deti a manžel stoja pri mne. Chápu, že moja práca nekončí o pol štvrtej, a často aj cez víkendy alebo neskoro večer musím prísť do tábora. Rodina je pre mňa oporou a dôvodom, prečo dokážem pokračovať,“ prezrádza Erika, ktorej odhodlanie je inšpiráciou pre mnohých zdravotníkov.

„Zdravotníci sú tichými hrdinami našich každodenných životov. Aj v živote mojej rodiny nastal okamih, kedy som pochopil, aká neoceniteľná je ich práca. Často si ich dôležitosť ani neuvedomujeme až do chvíle, v ktorej ide o život. Ich obetavosť, trpezlivosť a empatia nám umožňujú zvládnuť aj tie najväčšie prekážky. Keď som premýšľal nad tým, ako sa im poďakovať, napadlo mi, prečo iba ja? Môžeme to urobiť všetci! A tak vnikol charitatívny projekt Hrdinovia bez plášťov,“ hovorí o nápade majiteľ cestovnej kancelárie David Gavaľa. Prostredníctvom tohto projektu si mohli Slováci na sociálnych sieťach zvoliť svojho hrdinu bez plášťa a poslať ho na zaslúženú dovolenku. Vraví sa, že tí, ktorí pomáhajú, im to bude vrátené. A toto posolstvo sa v tomto predvianočnom čase do bodky naplnilo.