Žena ako živý budík. Uhádnete, ako budila svojich klientov?

Skúste sa v mysli preniesť do doby, keď neexistovali mobily, dokonca ani budíky, aké možno používajú vaši starí rodičia. Viete si predstaviť, ako sa do práce zobúdzali ľudia okolo roku 1927 v Londýne? Za meškanie im hrozilo dokonca až prepustenie, čo znamenalo riziko chudoby a bezdomovectva.

Obzvlášť náročné to mali tí, ktorí pracovali v nezvyčajných hodinách a nemohli sa spoľahnúť na svoje vnútorné hodiny a prirodzené budenie sa zo spánku. Ako to vyriešili? Najímali si takzvaných zobúdzačov. Predtým, než boli budíky dostatočne spoľahlivé a mohol si ich dovoliť bežný človek, ich funkciu plnili proste iní ľudia.

Boli to profesionálni zobúdzači, ktorí dostávali za svoje služby niekoľko pencí za týždeň (1 britská libra = 100 pencí). Mnohí používali na budenie ľudí dlhé tyče, ktorými im zabúchali v určený čas na okno. Iní zas mali dutú trubičku, do ktorej si vkladali suchý hrach, ktorý potom "vystrelili" do príslušného okna.

Tento spôsob používala aj Mary Smith, ktorú fotograf John Topham zachytil v uliciach Londýna práve v spomínanom roku 1927. Pramene uvádzajú, že jej plat bol 6 pencí týždenne. Ako zobúdzačka po vystrelení hrachu vždy chvíľu počkala, či sa klient ohlási, aby vedela, že svoju službu vykonala dobre.

Mary sa za slobodna volala Mendoza, v roku 1884 sa vydala za Thomasa Edwarda Smitha, s ktorým mala 16 detí. Ale len dve prežili až do dospelosti. Zobúdzačkou sa stala aj jej dcéra Molly, ktorá prezradila, že táto profesia sa dedila v jej rodine 60 rokov spolu s trubičkou na vystreľovanie hrachu.

Molly sa tejto profesii venovala 20 rokov, kým ju z pozície nevytlačili mechanické budíky. Podľa BBC sa toto zamestnanie udržalo v niektorých oblastiach až do 70. rokov 20. storočia. O zobúdzačoch vznikol kedysi aj britský jazykolam, Dickens ich spomenul v knihe Veľké nádeje a o samotnej Mary Smith bola napísaná detská knižka.