PRÍBEH: Mŕtvica mi vzala reč, no nevzdala som sa života ani svojich detí

Keď mala 28 rokov, prekonala cievnu mozgovú príhodu. Nedokázala chodiť, čítať, písať, počítať, robiť úplne samozrejmé úkony. Aby tohto nebolo pre mladú ženu málo, bola v desiatom týždni tehotenstva a lekári jej dali jednoznačný verdikt. Buď preruší tehotenstvo, alebo jej nebudú môcť podať liečbu. Napriek tomu sa nevzdala, bojovala za svoje nenarodené dieťa aj za návrat do života. Dnes, po rokoch náročnej rehabilitácie, žije so svojimi dvoma dcérami a manželom úplne obyčajný rodinný život, no pre ňu najvzácnejší. A pomoc ľudom, ktorí si prechádzajú tým, čím ona kedysi, je jej dnes poslaním.

Alžbeta bola mladá začínajúca právnička, s veľkými snami o kariére advokátky. Mala dobre rozbehnutú prácu advokátskej koncipientky, skvelého manžela a aj sen o rodine sa jej už plnil. V desiatom týždni tehotenstva bola najšťastnejšou ženou na svete. Aj všetky tie nevoľnosti, a potrápili ju v prvých týždňoch viac než dosť, jej neubrali ani kúsok z radosti, ktorá ju napĺňala. Ale v 28 rokoch zažila niečo, čo sa zdalo na jej mladý vek nepredstaviteľné. Až kým...
V ten deň sa necítila najlepšie. Pripisovala to tehotenským nevoľnostiam, ktoré neprechádzali ani počas dňa. Rozhodla sa preto odísť z práce domov. Pri aute na parkovisku sa jej nepodarilo už nájsť v kabelke kľúče od auta, nevoľnosť bola čoraz intenzívnejšia, ale stihla ešte zavolať manželovi. „Niečo som už len zamumlala do telefónu, nedokázala som už hovoriť. Podlamovala sa mi pravá časť tela,“ spomína Alžbeta. Manžel Valér ju našiel bezvládnu na parkovisku, naložil ju do auta a odviezol do nemocnice. Kým lekári na centrálnom príjme prišli na to, že ju náhle zasiahla mozgová mŕtvica, pripisovali jej stav tehotenskej cukrovke aj možnosti nádoru v mozgu. Príznaky cievnej mozgovej príhody nerozpoznali. Alžbetina svokra, lekárka, ktorá bola pri nej v nemocnici, upozorňovala, že je to mŕtvica a je potrebný neurológ. Diagnóza už bola zrejmá. Kombinovaná mozgová mŕtvica. Najprv jej cievku v mozgu upchala zrazenina, ktorá sa následne uvoľnila, cieva praskla a zakrvácala časť mozgu.    

Bezvládne ležala na nemocničnej posteli. „Nedokázala som nič. Iba som čakala, čo príde a bude,“ spomína na prvé chvíle v nemocnici. Jej telo bolo úplne bezvládne, nedokázala rozprávať, hýbať sa, ale všetko intenzívne vnímala. Myseľ bola jasná, ale telo akoby nepatrilo jej. Keď k jej posteli prišli dve lekárky s papierom na podpis o prerušení tehotenstva, aby jej mohli podať potrebnú liečbu na rozpustenie krvných zrazenín. Vedela presne, čo im chce povedať, vedela, že chce z plného hrdla kričať, že jej dieťa jej predsa nikto nemôže vziať. Ale nedokázala vydať zo seba ani hlások. Najbližší však vedeli. Jasné signály v jej pohľade a v očiach jednoznačne napísané, že nech sa deje čokoľvek, dieťa si nechá. Bolo rozhodnuté. I napriek varovaniam lekárov, ani na chvíľu nezapochybovala. „Bol to podvedomý materinský inštinkt, bez absolútneho uvažovania nad tým, čo a ako dlho ma bude čakať,“ spomína Alžbeta. Ani nikdy potom nebolo v jej myšlienkach miesto na čo ak by, zaváhania, že to nemusí vyjsť. Taký luxus si nemohla dovoliť. „Podvedome som vedela, že budem bojovať. Nešlo len o mňa, ale aj o moju dcéru.“

Lekári jej diagnostikovali 99-percentnú afáziu, agrafiu a alexiu. Pre mladú právničku to znamenalo totálnu stratu komunikačných schopností. Nevedela sa ani podpísať, nevedela napísať list, nedokázala prečítať ani len jednoduchý text. „Keď som sa nevedela podpísať, bola to pre mňa obrovská rana. Z právničky, ktorá mala obhajovať ľudí slovnými argumentami, som sa stala človekom, ktorý nemôže vyjadriť ani len jednoduché myšlienky,“ spomína na pocity frustrácie. Nedokázala chodiť, čítať, písať, počítať, robiť úplne bežné a samozrejmé úkony.

Alžbetin manžel Valér stál pri nej od začiatku, hoci sa obával, čo všetko ich ešte čaká. „Nikdy mi nedal pocítiť, že by som na to bola sama. Rodina a priatelia boli pre mňa všetkým,“ priznáva Alžbeta. Keď sa po troch týždňoch v nemocnici vrátila domov, čakala ju ďalšia výzva. Vedela, že musí pokračovať v rehabilitáciách, ak chce niekedy opäť normálne žiť. Kvôli tehotenstvu rehabilitovala menej, preto sa sústredila najmä na reč. „Chodila som až osemkrát týždenne na logopédiu. Bol to práve tréning reči, čo mi pomohlo najviac. Vďaka tomu som dnes tam, kde som,“ hovorí Alžbeta. Mala spadnutý kútik a pravú stranu tváre nedokázala dobre používať, ale vďaka tvárovým cvičeniam a jej trpezlivosti pri rehabilitáciách, je dnes tam, kde pred porážkou. 

Aj keď bol návrat do života ťažký, Alžbeta nikdy neuvažovala o tom, že by to vzdala. „Ani mi to nenapadlo. Mala som pred sebou obraz svojej dcérky, ktorá bola v mojom brušku. Musela som bojovať, aby som jej mohla byť matkou,“ spomína. Z nemocnice ju pustili tesne pred Vianocami, ale ona stále netušila, aké veľké zmeny ju čakajú. Kúpili si s manželom vianočný stromček a tešili sa sami zo seba. Až doma, v tichu, jej došlo, že prekonala mozgovú príhodu a že sa musí učiť všetko odznova. Každý deň bol pre Alžbetu výzvou. Učila sa jednoduché úkony, ktoré sú pre dospelého človeka tak samozrejmé. „Bolo to náročné. Nemohla som si dovoliť oddychovať, pretože som vedela, že čím viac budem pracovať na sebe, tým skôr sa vrátim späť do života.“ Nie všetko od začiatku však išlo ľahko. Alžbeta priznáva, že sa zo začiatku hanbila vychádzať medzi ľudí, ako mnohí pacienti po cievnej mozgovej príhode. Predsa len fyzické následky porážky sa tak ľahko nedajú ukryť.   

Jednou z jej najväčších túžob bolo opäť byť matkou. Napriek tomu, že lekári jej druhé tehotenstvo neodporúčali, rozhodla sa preň a dnes má zdravú dcéru Valériu. „Pri druhom tehotenstve som bola pod dohľadom najlepších lekárov, a vďaka tomu všetko prebehlo bez komplikácií,“ hovorí spokojne. Až po porážke sa z genetického vyšetrenia krvi dozvedala, že má zmutovanú krv a to zrejme bolo príčinou, prečo mladú ženu v tehotenstve postihla cievna mozgová príhoda. „Pri samotnom tehotenstve krv zhustne, prúdi v žilách moja i dcérina krv. Ja som veľa zvracala, celú graviditu, a to sa taktiež podpísalo na tom, že som dostala porážku. Ak by sa robilo genetické vyšetrenie štandardne pri každej gravidite, prišlo by sa na mutáciu krvi a nasadil by sa liek na riedenie krvi. Pri druhom tehotenstve som ten liek už užívala,“ vysvetľuje Alžbeta.

Dnes má Alžbeta 42 rokov a s manželom vychováva dve dcéry, 12-ročnú Alžbetku a 7-ročnú Valery. Hoci sa jej podarilo väčšinu následkov mŕtvice prekonať, stále pociťuje niektoré obmedzenia. „Ľudia, ktorí ma nepoznali predtým, si myslia, že som úplne v poriadku. Ale ja to na sebe cítim. Každý deň bojujem so svojím telom a udržujem sa v kondícii,“ hovorí. S úsmevom prezradí, že malú pomoc dnes predsa len ešte potrebuje. „Píše za mňa dcéra, keď treba niečo krasopisne napísať.“ Po svojich skúsenostiach sa Alžbeta rozhodla pomáhať iným ľuďom, ktorí prežili mozgovú príhodu. Založila občianske združenie Porážka.sk a každý rok organizuje v Bratislave podujatie Beh neporazených, kde spája ľudí po mŕtvici a podporuje ich v návrate do života. „Chceme ukázať, že aj po takejto udalosti môže byť život naplno žitý. Spoločne sa stretávame, zdieľame príbehy a podporujeme sa navzájom,“ vysvetľuje. Štatistiky hovoria, že mladí ľudia čoraz častejšie prekonávajú mozgové príhody. Preto je osveta taká dôležitá. „Učíme ľudí rozpoznať príznaky mŕtvice a okamžite reagovať, pretože včasná liečba môže zachrániť život,“ dodáva.

Alžbeta žije plnohodnotný rodinný život, hoci vie, že sa už nikdy nevráti do stavu, v akom bola pred mozgovou príhodou. „Stále cvičím, sledujem sa, upravila som stravu a konečne som začala jesť zdravo,“ priznáva. „Aj keď už pravdepodobne nikdy nebudem lyžovať, môžem robiť všetko ostatné, čo si zaumienim,“ dodáva s úsmevom. Hoci sa k práci právničky už nemohla vrátiť, našla si v živote ešte niečo iné, čo ju napĺňa. Venuje sa aj zdravej strave, výživovým doplnkom a aj touto cestou chce upozorňovať, aký je dôležitý zdravý životný štýl.