Už pol roka som sa starala o svoju dcérku, ktorá nebola ani veľmi uplakaná, ani nespavá, hoci každé dve hodiny som ju dojčila aj v noci, opisuje príbeh portál Čas pre Ženy. Bola to radosť, ale zároveň sa kdesi vo mne usádzal strach, či to všetko zvládnem, únava z neustálej pozornosti, aby sa jej nič nestalo, a spánkový deficit, lebo prerušovaný spánok od jej narodenia nie je med lízať.
Niekde som niečo chytila a cítila som sa zle. Mala som aj zvýšenú teplotu, a hoci manžel mi pomáhal, predsa som bola počas dňa s dcérou sama. Nemala som nikoho, kto by sa o ňu postaral. Práve tá choroba spustila strach, čo by sa stalo, keby som ochorela nejako vážnejšie, kto sa o malú postará... Veď ju dojčím, je zvyknutá len na moju prítomnosť, absolútne puto a naviazanosť.
