Rakovina v 27 rokoch: Beh mi zachránil život, tvrdí Peter

V článku sa dozviete:

Zlé správy pre Petra prišli po preventívnej prehliadke, kam ho poslali z práce. Žiadne ťažkosti dovtedy nepociťoval, a tak ani neočakával nejaké zlé správy. „Preventívku som dovtedy nebral veľmi vážne. Prvýkrát som však dostal inú odpoveď ako roky predtým,“ zveril sa Báječnej Žene.

V obálke s výsledkami bolo odporučenie na ďalšie vyšetrenie. Na urológii potom pri kontrole hmatom došlo k nálezu nádoru v semenníku. „Máte tumorček,“ zaznelo od lekára mesiac pred Petrovými 28. narodeninami.

V tom čase ani netušil, čo to tumor je, a tak doma až na internete zistil, že mu našli nádor. A mladý muž sa rozhodol, že to svojej rodine nepovie. Na jednej strane chcel byť hrdina a všetko zvládnuť sám. Na strane druhej… „Hanbil som sa za diagnózu a nevedel som ju oznámiť ani svojej priateľke a rodine a už vôbec nie priateľom,“ priznal nám.

Predstavoval si, že podstúpi operáciu a všetko bude vyriešené. Netušil, že vyoperovanie nádoru je len začiatok. „K "vyzradeniu" choroby došlo, keď mi volali z nemocnice, ale nedovolali sa mi. Kontaktovali teda číslo, ktoré som uviedol ako záložné – moju mamu,“ prezradil.

Diagnózu sa Peter dozvedel v pondelok a vo štvrtok už ležal na operačnej sále. A je za to vďačný.„Nemal som čas nad tým premýšľať alebo to prehodnocovať. Spätne však stále hodnotím dobre moje primárne rozhodnutie veriť vo všetkom lekárom. Som finančník, nie lekár. Viem, ako si občas klienti škodia, keď mi neveria a radšej skúšajú riešiť veci sami. Nechcel som túto chybu opakovať v obrátenej úlohe,“ skonštatoval.

V tom čase bol medzi pacientmi tým najmladším. A bol to pre neho zvláštny pocit. No zároveň istým spôsobom aj veľmi povzbudzujúci.

„Práve som mal odbehnutý maratón, dokončené triatlony a Spartan Trifectu za rok 2014. Jednoznačne som tam nepatril a to bolo aj moje nastavenie: Vyliečim sa a padám, sem nepatrím,“ prezradil, ako to vtedy celé vnímal. Nezaťažoval sa ani zbytočným lamentovaním nad tým, že prišiel o semenník.

Histológia potvrdila, že nádor bol zhubný. Rakovina sa potvrdila a operáciou nič neskončilo. Niekoľko dní čakal, kým konzílium lekárov rozhodlo o ďalšom postupe v jeho prípade. Peter sa nám zveril, že pred liečbou ani len netušil, čo je vlastne chemoterapia, že zahŕňa množstvo ihiel a injekcií. A jeho panický strach z ihiel dostal na frak.

Všetkému ale dominoval práve pocit, že tam nepatrí a všetko zvládne. Preto sa aj rozhodol pri chemoterapii neležať, ale sedieť a začal chodiť do nemocnice v tričkách, ktoré mal z bežeckých pretekov. Ako tvrdí, istým spôsobom ho chránili a dodávali mu silu – pripomínali mu, že je športovec a vracali mu spomienky na milovaný beh.

„V hlave som mal stále myšlienku na uzdravenie. Ďalší Košický maratón bol v októbri, liečba začala v januári. Dovtedy som to chcel zvládnuť. So zásobou tričiek, ktorú som mal, sa mi podarilo mať každý jeden deň na infúznej sále iné tričko až do ukončenia celej liečby. Tričká mi pripomínali, kto som a prečo sa potrebujem uzdraviť,“ vyznal sa nám.

O Petrovej sile vypovedá aj fakt, že si pri každom cykle nechal po terapii odlepiť kanylu a na druhý deň si ju nalepiť znova. Napriek tomu, že kedysi mal strach z ihiel. Ten už však nebol podstatný. Hlavné bolo, že bez kanyly sa necítil ako pacient a tiež by mu prekážala pri behu.

Pacientov s rakovinou počas chemoterapie vnímame ako ľudí, ktorí sú, bohužiaľ, oslabení liečbou. Preto znie neuveriteľne, že on sa napriek tomu rozhodol stále behať. „Som tvrdohlavý a nechcel som si úplne pripustiť ochorenie,“ priznal nám Peter.

Samozrejme, výkony boli slabšie, ale nevzdával sa. Medzi liečebnými cyklami dokonca absolvoval aj preteky v Starej Lesnej. Nešlo mu o umiestnenie, ale o ten pocit. Beh mu jednoducho robil dobre.

„Stále som vládal menej, ale aspoň som niečo chcel ísť odbehnúť. Beh mi pomohol rozprúdiť telo a mierne ho vracať do normálnejšieho stavu,“ opísal svoju motiváciu. Uvedomoval si však, že by pri behaní nikdy nemal byť sám, a tak mu spoločnosť robieval kamarát.

Prišli aj chvíle, keď musel preteky zrušiť. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale nechcel komplikovať situáciu sebe ani organizátorom. Napriek tvrdohlavosti, ktorú už spomínal, sa rozhodol počúvať najmä svoje telo a jeho možnosti.

Hoci spočiatku o chorobe hovoriť nechcel, po rokoch spísal svoj príbeh. A ukončil ho slovami: „Od prvého dňa liečenia som neustále opäť a opäť myslel na to, ako pobežím. A nie raz som prosil, aby som to mohol uskutočniť. Bolo mi dopriate. Beh mi zachránil život.“

Pri Petrovom príbehu sa vynára hlavne otázka, čomu pripisuje fakt, že sa touto zákernou chorobou nenechal zlomiť. „Nechcem, aby to znelo povýšenecky, poviem len to, čo si myslím: Rozhodol som sa tak,“ vyhlásil.

O chorobe si naštudoval, čo sa dalo. Hoci po oznámení diagnózy netušil, čo to pre neho znamená, neskôr vo Východoslovenskom onkologickom ústave narazil na lekárku, ktorá mu všetko trpezlivo vysvetľovala. Prebrali spolu napríklad aj to, prečo po dvoch cykloch musel absolvovať ďalší, aj keď si myslel, že je liečba na konci. Práve tento moment bol pre neho tým najťažším v celej liečbe.

Ako však Peter tvrdí, mal obrovské šťastie na dobrú chorobu, ktorá sa dnes dá zvládnuť. „Veril som, že ak budem počúvať lekárov a vydržím, dopadne to dobre,“ prezradil nám.

Dnes je to už takmer desať rokov odvtedy, ako sa dozvedel o rakovine a niekedy tomu sám nemôže uveriť. Dva roky po tom, ako mu bola oznámená diagnóza, spoznal svoju manželku. Navyše sa mu aj po odobratí jedného semenníka podarilo splodiť syna. Malý Leonard sa narodil v roku 2019.

„Som vďačný, že sme mali to šťastie mať krásne a zdravé dieťa, pretože po rakovine semenníka a chemoterapii som samozrejme mohol ostať neplodný,“ povedal nám. Preventívne si pred operáciou nechal zamraziť spermie, nakoniec však túto pomoc našťastie nepotreboval.