Náhly zvrat v Lukášovom živote: Mŕtvica v 29 rokoch

Mnohé články varujú pred príznakmi mŕtvice, ako sú tŕpnutie tváre, slabosť v rukách či problémy s artikuláciou. Mladý Čech Lukáš niž z toho nepocítil. V novembri 2014 sa na chate vybral po drevo a náhle stratil rovnováhu. Spadol a nemohol sa ani pohnúť. „Žiadny z tých zjavných príznakov som nemal. Cítil som ale veľké dlhodobé vyčerpanie a stres z práce,“ povedal nám.

Podľa neurológov išlo v jeho prípade o mechanické narušenie cievy, Lukáš si vraj takzvane preležal krk. Ľudia zaoberajúci sa workoholizmom zas povedali, že išlo o jasné vyhorenie. „Ja osobne si myslím, že to bola kombinácia oboch,“ skonštatoval Lukáš pre Báječnú Ženu.

Keď v ten osudný deň ležal nemohúco pod hviezdami, mal pocit, že ak sa nedostane dnu, zomrie. A tak sa všetkými svojimi silami pozviechal zo zeme a doplazil sa do chaty. Bol unavený a zvracal, a tak poprosil partnerku Zuzanu, aby zavolala záchranku.

V nemocnici absolvoval vyšetrenia a niekoľko dní strávil na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde hneď začal aj s rehabilitáciou. „Všeobecne platí, že čím skôr človek začne, tým lepšie,“ zdôraznil. Netajil však, že začiatky boli naozaj ťažké – psychicky aj fyzicky. A to nielen pre neho, ale aj pre jeho blízkych.

Po týždni mal ísť domov, no prišiel zvrat. „Prebudil som sa o dva týždne na inom mieste, v inom oblečení, bez vlasov, pravá strana nehybná a v hlave hokej z anestetík a halucinácií,“ opísal svoj stav. Netušil, čo sa udialo, až neskôr mu rodina prezradila, že jeho stav sa skomplikoval a musel sa podrobiť operácii. Doktori mu vybrali poškodenú polovicu mozočku.

Lukáš sa v rámci liečby musel znovu postaviť na nohy, naučiť sa chodiť a ovládať pravú stranu tela, na ktorú ochrnul. Učil sa tiež rozprávať. Fyzicky náročné cvičenie považoval v tom čase za to najťažšie na liečbe.

„Z psychického hľadiska som si neuvedomoval závažnosť situácie, takže som bol v pohode. Bral som to ako hru. Že to proste rozchodím a budem ďalej žiť svoj život,“ zveril sa nám s tým, že vážnosť svojho stavu si uvedomil až po troch mesiacoch, keď si čítal svoju lekársku správu.

Toto obdobie ale bolo náročné pre jeho rodinu a najbližších kamarátov. „Ja som bol buď v umelom spánku alebo zavretý na rehabilitácii a bol som v pohode. To oni nevedeli, ako to celé dopadne a v prvých hodinách a dňoch ani netušili, či vôbec prežijem. Patrí im obrovský rešpekt. Zvládli sme to celé spolu, nie ja sám,“ povedal s dojatím. Okrem podpory blízkych, samozrejme, v jeho zotavovaní najviac zavážila profesionálna a intenzívna starostlivosť.

Hoci ubehlo už takmer desať rokov, nemôže Lukáš povedať, že by žil, akoby mŕtvicu nikdy ani nemal. „Strácam rovnováhu a moja jemná motorika v pravej ruke nie je, ako bývala. A možno som aj unavenejší ako kedysi,“ priznal. Je však schopný normálne fungovať a tieto problémy berie ako maličkosti.

„Záleží na tom, ako sa na to človek pozrie – som vďačný za to, v akom som stave. Mohol som dopadnúť oveľa horšie. Verte mi, že takých prípadov som videl veľa. A nebol to veselý pohľad,“ skonštatoval smutne. „Mŕtvica sa predsa nevolá mŕtvica len tak. Keď už máte v názve smrť, tak dokážete zamávať so životmi ľudí, ktorým sa prihodíte,“ dodal.

Jedným zo základných kameňov života po mŕtvici je prevencia, aby sa situácia neopakovala. Lukáš sa naučil strážiť si svoje hranice, nastavovať si limity a neprekračuje fyzické možnosti svojho tela. A chce na to upozorňovať aj ostatných. „Snažím sa zdieľať svoj príbeh. Aj keby pomohol jedinému človeku, tak to stojí za to,“ vyhlásil.

Lukáš si po tejto nepríjemnej skúsenosti zostavil akýsi nový rebríček hodnôt.

Lukáš sa naozaj nepríjemným spôsobom naučil, že prísť o všetko, čo má, môže byť neuveriteľne rýchle. V jednej chvíli si užíva príjemný čas s rodinou a partnerkou, teší sa na výlet, rozmýšľa o dôležitom pracovnom projekte… A zrazu to všetko zmizne po náhlom páde na zem. „Viem, že niečo je veľmi zle, ale neviem čo. Len ležím, chladia ma dlaždičky a bojím sa, že umriem,“ opísal tieto chvíle na svojej internetovej stránke.

Ako mnohí, ktorým už išlo o život, aj on nakoniec hodnotí mŕtvicu aj pozitívne. Zamyslel sa totiž nad svojím životom, nad tým, ako žije a či žije tak, ako by naozaj chcel.